Massimo Montanari: Hlad a hojnosť. Dejiny európskeho stravovania
Kalligram
Bratislava 2004
Preložila Mária Štefánková
Relatívne úzku knižočku som si požičal na základe maminho odporúčania a po jej absorbovaní ho môžem s pokojným svedomím šíriť ďalej. Napriek odstrašujúcej obálke, pri ktorej človek zapochybuje, či nejde o zabudnuté dielo stredovekého hororu. Kúzelné je, že autor, ako odborník na stredovek, ho v prvej kapitole zruší. Zlikviduje pojem stredovek ako ťaživú umelú bariéru. Už tu začnete tušiť, že to nebude len bezduché mlátenie slamy.
Prekvapení som tam aspoň ja našiel neúrekom. Ako bol biely chlieb vždy považovaný za lepší a len pre vybranú spoločnosť, ostatní naňho nemali a jedli tmavý z rôznych alternatívnych plodín. Prípadne, že v dlhých obdobiach nebol ani tak neustále prítomný hlad ako strach z hladu, ktorý citeľne ovplyvňoval správanie sa všetkých vrstiev. A zaryté presvedčenie o fyzickej odlišnosti ľudí na základe spoločenského postavenia. Kdeže, sedliak môže (chce?) jesť hustú polievku a hnusný tmavý chlieb, je na to zvyknutý a jeho telo to zvládne…
Čo ma na druhej strane neprekvapilo, je postupná degradácia kvality stravovania postupom času. Kedysi bola strava (diéta) podstatne pestrejšia – chodilo sa loviť do lesa, zbierať plody a pod. Časom sa strava redukovala na niekoľko základných potravín (chlieb… nech už to bolo čokoľvek, aj z gaštanov).
Keď už sme pri lovení – viete si predstaviť, že sa niekto zaoberal tým, čo všetko v danom lese rastie a tým pádom, akú výnosnosť (v kusoch diviakov) vôbec má? = hodnota lesa!
Týchto pár nesúrodých poznámok zďaleka nevystihuje hutný, ale príjemný text, hodný pozornosti.