Pozadie: raz počas vianočného relaxovania v decembri 2005 som sa trochu zamyslel, prečo sa tak často stretávam s dezilúziou odberateľov IT riešení. Tento text skončil archivovaný dovtedy, kým som ho nenašiel pri hľadaní pokladov pre reč na mamin pohreb…
Kde bolo, tam bolo. V krajine, kde sa piesok lial, voda sypala a nikto nemal problémy s počítačom. Každý bol šťastný a spokojný, nikomu sa nič nestratilo, všetko bolo vždy dokončené včas a fungovalo bez problémov. Áno, aj takúto krajinu si vieme predstaviť. Stačí si uvedomiť, že stále sa môžeme porozprávať s pamätníkmi, ktorí zažili éru úplne bez počítačov. Myslím, bez počítačov aké si predstavujeme dnes. Ručné počítadlá nás sprevádzajú už stáročia.
Počítače nie sú nevyhnutnosť. Rovnako ako páví chvost nie je životná nevyhnutnosť. Lenže evolúcia je neúprosná a neumožňuje nám zastať na jednej úrovni a tešiť sa z nej donekonečna. Tak ako páví samci chtiac-nechtiac zväčšujú svoje ukážkové chvosty v snahe presvedčiť viac partneriek, rovnako si aj my sami na seba kladieme vyššie a vyššie požiadavky. Chceme žiť pohodlnejšie, cestovať rýchlejšie, relaxovať netradičnejšie a … zarábať viac ako ostatní, aby sme si mohli výdobytky užiť.
S rastúcim počtom a zložitosťou objavov, vynálezov, riešení a rozširovaním možností, sa zrýchľuje trend špecializácie. Od čias delenia na lovcov a zberačky, sme sa dostali k nespočítateľnému množstvu povolaní a odborností. Nepriamo úmerne klesá aj naša schopnosť pochopiť viac či menej vzdialené oblasti. Pokles percenta tých, čo by boli schopní si opraviť niečo v motore auta, za posledných dvadsať rokov je typickým príkladom.
Časový stres sa zvyšuje, hoci dĺžka dňa, v princípe aj vek, sú konštanty. Jednoducho chceme stihnúť viac. Máme viac možností, preto v nás rastie pocit, že o niečo prichádzame, ak to nemôžeme stihnúť. Cesty sa zlepšujú, autá zrýchľujú, až natoľko, že je ťažké si niekedy uvedomiť, že z Blavy do Košíc sa to za hodinu autom stihnúť jednoducho nedá. Rovnako nerozumné je snažiť sa vysvetliť automobilovým návrhárom, že ak by pridali pár kolies navyše, možno by sa to predsa len podarilo. Alebo by sme možno nemuseli v zákrutách brzdiť. Pri niečom takom zažitom ako sú autá, prípadne stavba domu, vieme pomerne ľahko zhodnotiť absurdnosť podobného počínania (hoci, kto staval, asi sa už divil, ako mohli v starovekom Ríme postaviť Koloseum, keď dnes nevedia nainštalovať kuchyňu).
Počítače nás v každodennom živote sprevádzajú možno dvadsať rokov. A aj to len rozvoj sietí (internet, mobilné, …) za posledných desať rokov priniesol víziu, že všetko je dostupné hneď a všade. Vzhľadom na enormný marketingový tlak dodávateľov a poskytovateľov je ľahké jej podľahnúť. Lenže je len málo príkladov väčších rozdielov, ako je medzi reklamou a realitou. Ani univerzálnym čističom jedným ťahom vodný kameň z vane nezotrieme, ani najmodernejšie technológie vždy nefungujú a už vôbec nie je možné ich nasadiť mávnutím čarovného prútika (ponuka pre spolužiakov Harryho Pottera samozrejme platí!).
Jeden z Murphyho zákonov tvrdí, že aj v tom najjednoduchšom počítačovom programe je aspoň jedna chyba. Aj v takom, ktorý má len 3 riadky (minimálne tá, že nič užitočné nerobí…). Vo všeobecnosti platí presne to, čo s autami. Len rozdiel v počte súčiastok nie je možno niekoľkonásobok, ako pri škodovkách, ale niekoľko rádov. Nové autá majú dokonca vlastnú diagnostiku… ale, ako rýchlo dostanete auto zo servisu späť a v akej kvalite?
V momente, keď zložitosť problému (auta, stavby domu, počítačovej aplikácie, štátneho rozpočtu) prerastie možnosti chápania jedného človeka, akokoľvek geniálneho, začínajú ťažkosti. Je nutná synchronizácia a odovzdávanie informácií, na to potrebujeme štandardizovať pojmy a formy, na to potrebujeme metodiku, ako to robiť a udržiavať, musíme sledovať zmeny v zadaniach a ich dopady na všetkých zúčastnených, niekto musí dozerať na to, aby sa to všetko dodržiavalo. Ani toto všetko nás neuchráni pred nespokojnosťou s výsledkom, ktorý je drahý, iný, ako sme čakali a ešte k tomu aj neskoro. Musíme nasadiť ďalších, ktorí budú študovať históriu, vyhodnocovať a hľadať možnosti, ako postupy zlepšiť.
Znie to desivo? Je to desivé. Ale je možné nájsť aj pozitívne stránky. Znižujeme výrazne mieru nezamestnanosti, najmä absolventov a kvalifikovaných pracovníkov. Privádzame ku šťastiu majiteľov dodávateľských spoločností, či už nekonečnou potrebou zvyšovania výkonu železa, alebo dopĺňaním zbierky aplikácií a platforiem o nové a určite krajšie, rýchlejšie, ľahšie spravovateľné, užívateľsky prítulnejšie a jednoduchšie prispôsobiteľné.
Ani oblasť počítačov sa nevyhýba svojim svätým grálom. Každý šéf prevádzky potajomky sníva o krištáľovo čistej architektúre, ktorá sa bude dať zakresliť niekoľkými obdĺžnikmi, počet čiar reprezentujúcich závislosti z nej nespraví abstraktný obraz a navyše všetci dodávatelia (interní aj externí) budú spoľahliví a väčšina telefonátov nebude v noci pri problémoch ale o vianočných darčekoch.
Na strane vývoja, t.j. internej softvérovej firmy, platí to isté, čo aj pre akýchkoľvek iných dobrodruhov na trhu. Všetci snívajú o zadaniach, ktoré budú mať vnútornú logiku, nebudú sa meniť a budú fungovať aj o niekoľko rokov, hoci sa situácia na trhu zákazníka totálne zmení. Zadania nebudú chodiť v nesúrodých balíkoch, ale konsolidované, aby bolo možné navrhnúť a realizovať ich v rámci jednej peknej škatuľky.
Rozdiel medzi realitou a rozprávkou je najmä ten, že v rozprávke je jasné, kto je dobrý a kto vlk. V skutočnosti máme maslo na hlave všetci, nielen povestný slimák na parôžkoch. Kričanie na stavbyvedúceho, že ak sa okamžite nepustí do strechy, hoci sa práve finišujú základy, rozhodne nepomôže výslednému produktu. Podobne, ako pri snahe postaviť desať domov s jednou partiou, bude dokončený prvý minimálne za desaťnásobok normálneho času. Požiadavky na architekta, stavbyvedúceho, či majstra sú väčšinou jasnejšie definované a aj kontrolovateľné – ak niekto dodal zlé tehly, je dosť nerozumné ich použiť, rovnako ako deklarovať celý čas úspechy a pri kontrolnom dni strechy zakryť stavbu radšej plachtou.
… bola svadba a žili šťastne, až kým nepomreli. Ja si vždy pomyslím, že koniec rozprávky je vždy pri svadbe, lebo sa nikto neodváži domyslieť, na koľko kompromisov museli obidve strany pristúpiť, aby to „kým nepomreli“ nebolo príliš blízko!
-dD- Vianoce 2005