Kategória: Vylety

Úspechy z Bubo Bálu 2004
Stručné info pre nezainteresovaných: bubo bál je každoročná akcia cestovnej kancelárie Bubo. S bálom v klasickom ponímaní to veľa nemá, je to celodenné stretnutie cestovateľov, prezentácie filmov, ciest, zájazdov, výmena fotiek, pivo a tak. Pravidelne sa súťaží s fotkami z ciest na Bubo zájazdoch. Vyhráva po päť fotiek v dvoch kategóriach: tematika Bubo/vtipná a fotka roka.
Pochopiteľne sme to nemohli vynechať, takže sme prehrabali kopu fotiek z Indie, pozväčšovali na A4 a hor sa súťažiť. Kubánske fotky sú tiež fajn, lenže tie najlepšie sú už opozerané (Bubo – stránka, katalóg, web, …). Na druhej strane, bol problém vybrať limitovaný počet aj z tých indických. Ale oplatilo sa, výsledky sú takéto:
3. miesto, kategória „Fotka roka“:
212|1||||
(Konské pólo v Lehu, na tlačenej podobe som ešte ubral z čierneho pása dole)

4. miesto, kategória „Bubo, zábavná“:
324|1||||
(Nápis na obchode v Istanbule, ktorý vás zaručene upúta)

Nakoniec sa medzi 10 ocenenými fotkami umiestnili 3 z nášho zájazdu v Indii. Tomáš vyhral v kategórii Bubo s babkou z Lamayuru, ktorá drží Bubo katalóg (keď ju v tej kope nájdem, tak ju sem dám 🙂 )

Prepis mailu z Indie po prvom týždni 🙂
Tak caf(te)!!

Dopracovali sme sa po case k internetu (chodivemu). Stalo nas to cestu z Dilli do Amritsaru nocnym lezadlovym vlakom s privetivymi ochrankarmi, ktori sa stale chceli fotit. Prehliadku a pohodu v Golden Temple Sikhov, kde nam dali aj zadarmo najest. Miestnou linkou do Jammu, co zase taky zazitok nebol, ale dalo sa. V restike v Jammu nas presvedcili o tom, ze ich pohlad na organizaciu prace a efektivitu je diametralne odlisny od nasho, ale najedli sme sa nakoniec vsetci. Dokonca zohnali aj pivo… v inak muslimskom svete (!). A teraz to pride – z Jammu do Shrinagaru busom, tiez linkou. Je to asi 12h, inak zhruba 300km, priemerna rychlost sa da lahko spocitat. Aj ked sme o nom poculi, zacali sme obdivovat soferske umenie miestnych vodicov, na tej ceste by u nas bolo kamionov v priepasti viac ako 2.
Shrinagar je letne hlavne mesto Kashmiru – povodne znama a plna turisticka oblast. Dnes uz len znama. Byva sa na houseboatoch, vyrezavane steny a nabytok, fantazia. Shikarami po jazere ako v rozpravke, hlavne o 5 rano, ked sme sli na plavajuce trhy. Plava tam aj vselico ine – napriklad travnik. Da sa nan aj vystupit a on drzi. Teda, mojich 100kg uz tazsie 🙂 Pobehali sme aj po meste, pozriet mesity, trhy, chramy a pod. Na druhy den sme sa v miestnych novinach docitali, ze pred jednou mesitou boli aj nepokoje, par hodin po nasom odchode…
So Shrinagarom sme sa rozlucili, sadli do uz teraz vlastneho busu a pustili sa do hor. Himalaje… Zo Shrinagaru do Sonnamargu: 85km, 4 hod. Sonnamarg je ciastocne vojenska zakladna obkolesena strmymi masivmi. Panuje tam klud a pohoda, bezpecno (urcite po pocite zo Shrinagaru, kde sa behali v dzipoch obkoleseni pomocnikmi domaceho, ktori boli ako vystrihnuti z akcneho filmu). Ubytovanie konecne dostalo raz, aky bol spominany v propoziciach. Atmosferu sme sa snazili nafotit, ale chce to zazit. Rano sme si spravili trek na ponikoch k miestu, kde bol kedysi ladovec, dnes len skupinky kocovnych pastierov. Deckam sme rozdali, co sme mali pri sebe a citili sa ako z National Geographics.
Dalsi usek, zo Sonnamargu do Kargilu je asi najvacsia chutovka na charizmatickej ceste Shrinagar – Leh. Kazdy pol-den je otvorena iba jednym smerom a ma to svoje dovody. Vrchna cast, okolo priesmyku India Gate pripomina starodavne cesticky karavan na hodvabnej ceste. Podla Dura, nasho sprievodcu, to sice uz vobec nebolo napinave (minuly rok im prsalo a cesta nebola vyvalcovana na rovinu, ale sklanala sa do priepasti), ale mozem vsetkych ubezpecit, ze zvyseny adrenalin zazehnal akekolvek pokusy o vyskovu chorobu. Presli sme to v zdravi, hoci neskor, ked sa objavili sporadicke auta oproti, islo (podla nas), nielen o zdravie. Nas sofer sa na nas veselo zubil do zrkadla, cim vacsi horor, tym viac. Zrkadla pouzivaju na prave na toto, na vsetko ostatne klakson. Fakt je, ze pri tych zakrutach sa nic ine spoliehat neda. Zabezpecovacie zariadenia boli nad rozpocet a ani sa tam nakoniec nehodia. Sem tam to nahradza patnik s heslami typu: Drinking Whiskey, Driving Riskey; Rather be late, than never a pod.
Kargil, hlavne po skusenostiach so Sonnamargu, posobi dost neutulne. Domaci, kde prevladaju siiti, su dost nabruseni. Nakoniec, posledna Indicko-Pakistanska vojna zacala prave tu. Do Pakistanu je to co by kamenom dohodil (doslova, asi 50m). Na druhej strane, tentoraz Kargil nedostal svojej povesti a vobec nic sa nestalo.
Na druhy den sa vyrazili dalej – do Lamayuru. Po asi 20km sme minuli prve budhisticke mesto, co vyrovnalo vrasku na Durovej tvari – trampoty s problematickou oblastou boli zazehnane, linia primeria Kargil – Drass (vraj druhe najstudensie trvalo obyvane mesto na svete, -62, kto o toto moze stat, ze sa tu bojuje?) za nami. Pred nami boli ale dve zaujimave sedla. Jedno asi 3800m, druhe Fatu-La 4091m nad morom. V honbe za co najlepsou fotkou som si pobehol asi 20m a nasledne asi 5 minut vydychaval 🙂 Dufam, ze za to bude stat! V danej scenerii by sa dalo vyfotit niekolko kalendarov.
Lamayuru je starobyly klastor a dedina okolo, takmer vytesana na skale. Je uz sucastou Ladakhu, co okrem ineho znamena, ze tam je sucho ako na pusti. Ved to je aj vo vyske asi 3500m. Pocas navstevy klastora sme porozdavali deckam pera, bloky a vsetko mozne – toto miesto sa da lahko pouzit ako jednotka chudoby… Ale ako to uz byva, nevidiet na nich, v akych tazkych podmienkach byvaju – 8 mesiacov za rok je poda zamrznuta a zvysne 4 pecie slnko. Voda ziadna. A predsa tam maju policka, foliovniky, slnecne kolektory, upratane kuchyne, paradajky (!) a miestnu specialitu – caj s jacim maslom a Chang. Ten caj sa celkom da, len je slany. Chang je v principe miestny dryak – zoberu lokalnu muku (zabudol som ako sa vola), zmiesaju s vodou, pozuju a vypluju do nadoby. Tam to kvasi par dni a nasledne sa podava. … Duro sa tesil, ako budeme behat cely den a noc na zachod, ale sklamali sme ho a vypili zo tri flase bez nasledkov.
Zachody su kapitola sama o sebe, ale na druhej strane treba uznat, ze vzdy sa nejaka diera do zeme nasla. A v Lamayure zase potrebuju aj palivo.
Z Lamayuru do Lehu to uz je celkom pohoda, hlavne, ked nas tento rok uz neotravovali vojenske check-pointy.
Leh uz je uplne iny. Turisticky, vybaveny (napriklad cesta ma dva pruhy a v strede take ciarky :-)). Kashmir je pusty, v Sonnamargu boli asi 2 ini turisti ako my, v Kargile som videl 6. Do Lehu sa da aj priletiet (najvyssie polozene letisko na svete) a nie je tu vojna. Zato tu su nadherne hory, ludia – vyzera to ako Tibet.
Viac neviem, este sme sa len presli po bazare (hrozne ceny, za caj pytaju 20 rupii a nie 4 ako v Sonnamargu! 🙂 ).

Takze v strucnosti – sme za problematickou oblastou. Straty zatial ziadne, hoci sme jedny moje nohavice zabudli v Shrinagare, uz ich poslali do Dilli. Mna akurat kopol kon, ale prezil som to aj ja aj fotak. Vyskova choroba ziadna, pijeme vodu po kybloch a v pripade katastrofy tu je vzdy osvedceny recept – acylpyrin a whiskey (Duro to uz na jednej kocke odskusal, takze sme videli v praxi).

V Lehu este pobudneme, takze sa hadam k internetu este dostanem.

!

L+D, toho casu v nadmorskej vyske asi 3500m.

Pozdravujeme tam dole!!

Uf, viac ako 260 nazvov nie je sranda… Komentare k fotkam pribudnu, ked si zoberiem dovolenku 🙂 Takze sa mozete kochat prierezom nasej cesty po Kasmire, Ladakhu a zlatom trojuholniku.

Pridal som fotky z opekacky. Nic originalne ma pri nazvoch nenapadalo, takze vysledok vidite sami. Kazdy napad mozete pripisat do komentarov!

Apropo, do albumu s Indie – Kasmir, som zatial dal jednu panoramaticku fotku. Je poskladana z troch samostatnych, fotene z cesty do Kardung-La, myslim.

Pre všetkých „2004-indiánov“:

navrhujem, aby sme presmerovali diskusiu sem, čo môže byť jednoduchšie, ako sledovať všetky maily hore dole.