Krpáčovo 2006 alebo Straty a Nálezy

Už prípravy na túto akciu predznamenali jej ďalší priebeh. Ale to sme netušili ani po Chachovom emaili, kde našu intenzívnu konverzáciu zhodnotil pamätným výrokom „to je už ako v našej cestovke“. Len heslovite:

  • Pôvodný zámer, potvrdený a zaplatený, ísť na víkend zo Zázrivej stroskotal tri dni pred odchodom na -20 stupňoch a neschopnosti miestnych vodovodných trubiek zvládnuť túto radostnú správu.
  • Vďaka inciatíve najmä neúnavnej Sýkorky, sme sa po tone emailov dohodli, že sa vyberieme do Krpáčova.
  • V Krpáčove bolo aj minule fajn, len som tam stratil hodinky, tak som to celé zakončil tým, že ich aspoň nájdem 🙂
  • V stredu mi prebehla čierna mačka cez cestu (pobavilo ma to, pri Šatanovi som už odolný).
  • Piatok trinásteho sme vyrážali na cestu…

Poznámka pre zlomyseľných – nič sa nestalo. Všetci, čo sme v ten deň vyrazili, sme aj napriek hmle a slušným mrazom, dorazili na miesto určenia. Nám sa podarilo dokonca aj Kuka povoziť na sánkach. Zo začiatku to bral trochu nervózne a mal rôzne komentáre. Nakoľko som mu nerozumel, tak som len ťahal a ťahal… až zaspal… Čakanie na zvyšok piatočnej posádky sme si krátili tým, že som púšťal rôzne populárne melódie, v snahe nachytať Jane Rose na nejakej, ktorú nepozná. Z tých 500 by som to zhrnul pod jeden titul – Atomic Keaton. Zvyšok poznala 🙂
V sobotu nás privítalo príjemné slniečko, ktoré otupilo aj našu pozornosť voči teplote vonku. Kto by sa jej bál, keď auto ukazovalo +1 v tieni? Tak sme sa nabalili a vyrazili do Mýta. Už cestou dole však začalo prituhovať, pri požičovni lyží, kde sme niektorých chvíľu dovybavovali, bolo -14. Nás, mestské padavky, to začalo trochu strašiť, najmä pri pohľade na počet Kukových vrstiev, ktorý nedosahoval ani desiatku. A keby len to, pri vybaľovaní na parkovisku sme nevedeli nájsť jeho rukavicu. Tak som sa otočil a letel naspäť do obchodu. Kde samozrejme nebola, ani nemohla, nakoniec sme ju našli v aute.
V Mýte sa lyžovalo výborne, len na to došlo už dosť ľudí, takže zo začiatku sa čakalo aj desať minúť na vleku. Všetko bolo fajn, niečo som aj nafotil, natočil, dieťaťu sa v tom mraze (už ľudskejších -7) darilo výborne. Celý natešený som dolyžoval medzi poslednými a vybral sa do koliby po zvyšok. A tam som pri pohľade na kočík zmeravel a spýtal sa: kde máme foťák? Lepšie povedané, celú tašku s foťákom aj kamerou.
Od momentu nechápavých pohľadov ostatných, som sa s nimi aj rozlúčil. Keď som si predstavil, že taška sa nejakým záhadným spôsobom dostala preč z kočíka, ktorý bol stále strážený, a nie je tam aspoň 2 hodiny… neveril som, že by sa mohla niekde objaviť. S hlavou plnou budhistických myšlienok (neviazať sa na materiálne statky a tak.) som sa išiel pozrieť na miesto činu. Popýtal som sa v okolitých stánkoch s pocitom, že som nesmierny idiot. Ja, čo nikdy nenechám notebook či foťák ani v kufri auta na desať minút, nezabezpečím tašku s foťákom v kočíku. A pritom všetky ostatné tam ostali. Maník z horskej služby na nás len smutne pozrel a pripomenul, že nie všetci sa tam chodia rekreovať.
Večer tým pádom dostal kyslastý nádych. A to sme pri tom intenzívne pracovali aj na príprave programu, nakoľko sme potrebovali zabezpečiť slávnostné finálne superstar. Správne tipujete, niekto, tentoraz Jane Rose, mala narodeniny. Prípravy nakoniec slávili úspech. Len Veronika V, tentoraz ako Adela, a ja ako Pi(y?)co, sme sa museli zaobísť bez kamery. A unikátne vystúpenia všetkých zúčastnených si odnášame v našich hlavách 🙁 Inak ďakujem všetkým za podporu a dobrú náladu!
Prišlo neutešené ráno, ku ktorému sa pridal nepokojný Kukov spánok, zvyšky alkoholovej otravy v hlave a tik, keď som chcel vybrať foťák pri dobrom svetle… Lenže ešte nebol koniec. Pri prehadzovaní Tomášovho boxu na lyže z nášho na ich citróna, som z čista jasna našiel moje hodinky spred roka!! Dokonca išli – a presne (odporúčam firmu Casio…). Prežili v boxe rok a nejaké tie mrazy do -15.
Viem, že hodinky nie sú bohvieaká náplasť za stratu zvyšnej techniky, ale musíte uznať, že takáto zhoda okolností zodvihne náladu! Všetkých pochopiteľne napadlo, že o rok hádam nájdeme aj kameru a foťák. My sme sa vybrali smerom do Trnavy, ale zvyšok ešte išiel lyžovať do Mýta.
Kúsok pred Zlatými Moravcami mi zavolala Andrea. Ani sa jej to nepodarilo na prvý pokus (dať ma na hlasný odposluch) – to už som začal niečo tušiť. Správne! Našli tašku – aj s kamerou aj s foťákom!!! Lepšie povedané, Sýkorka sa nevzdala a po obehaní všetkých lokalít sa vybrala nakoniec ešte aj za vlekármi. A tí ju mali. Týmto by som chcel vysloviť verejné uznanie za ich prístup a čestnosť – zaväzujem sa, že budem tento príklad šíriť ďalej! V neposlednom rade skladám klobúk pre Sýkorkou, ktorá sa jednoducho nevzdala ako ja a zašla aj do tých najvzdialenejších dverí!
Morálne ponaučenie je zrejmé – nestrácajme vieru v slušných ľudí a zabudnime na štatistiku v bulvári a médiach. A drobná rada na záver: dajte si kartičku s kontaktom na seba do každej batožiny…
Toto sú hrdinovia – nálezcovia: [thumb:3150:l]
A kúsok prírody: [thumb:3158:l]

(Sýkorkine) Smolenice, 16-17.11.2005

Ešte sme sa nestihli úplne spamätať z akcie „letisko“ a už sa blížil termín nášho výletu na Smolenický zámok. Samozrejme, okrem príjemného výletu s Kukom za hranice Bratislavy, nemohla chýbať ani skrytá časť celej akcie. Nakoľko sme už prakticky profíci, nikto sa v záplave emailov nepomýlil a všetci sme to na Sýkorku perfektne zahrali – nič netušila do poslednej chvíle.

59|1||

Začali sme prípravnou akciou u nás – všimnite si prvé z fotiek. Ďalšie prípravy už nafotené nie sú, veď ani neboli také zaujímavé… Zato samotný výlet rozhodne stál za to. Nechýbala ani trocha improvizácie, ako návšteva Tesca v Trnave, keďže sme zabudli na tortu. Našťastie, potreba kávy bola uveriteľným argumentom!
V Trnave sme sa zastavili aj v strede mesta, na prvý pohľad náhodne. Ale my sme cielene hľadali inštitúciu, ktorú našla Ľubka na webe. Inak škoda svetla, slnko vždy zašlo keď som našiel vhodnú kompozíciu.
Západoslovenské múzuem – takmer som dostal infarkt, keď som našiel na tabuli oznam, že múzeum je zavreté cez víkend a cez sviatky… Predstavte si to: múzeum, ktoré je otvorené len cez pracovné dni do piatej. Chvíľu som mal pocit, že som z iného sveta, keď chcem, aby boli otvorení aj v čase, keď majú voľno bežní zamestnaní ľudia. Našťastie, časy sa zmenili, len tabuľa nie. Privítali nás milé panie, ktoré nás formálne upozornili, že fotiť sa nemá, ale na druhej strane na nás oči vyvaľovať nechcú… Kuko teda zavítal v skorom veku aj do vedomostnej ustanovizne, zobral to po svojom, bez rozpakov si vypýtal jesť 🙂
Na Sýkorku sme to nahrali perfektne, ona netušila o expozícii starých fotoaparátov, ale my áno. Operatívne sme s ňou spravili interview. O čom sme nevedeli, bola expozícia „Maroko očami geológa“. Fotografie z cesty po exotickej zemi. Nechcem byť príliš kritický, ale zhodli sme sa jednohlasne na tom, že radšej sme mohli spraviť galériu z našich indických fotiek…
Ešte rýchlo obed, kde mám len jeden komentár – konečne by sa naši prevádzari mohli naučiť, čo to znamená nefajčiarsky priestor!

Smolenice – zámok. Uvítanie bolo typické (Andrea by povedala, že blízkosť Hlohovca sa prejavila). Na recepcii: „Vy ste tá Sýkorová? A vy ste došli?“ (so správnym trnavským prízvukom, tvrdým ako diamant). Večeru sme si objednávali tri dni vopred emailom (na ich žiadosť). Lenže, …, no, nemal im ho kto vytlačiť… Takže sme skončili pri štandarde.
Našťastie, po mrazivom uvítaní sa to už len zlepšovalo. Ubytovali sme sa v hradnej veži, večeru nám dali, dokonca naservírovali v salóniku, naozaj sa nemáme na čo sťažovať. Kočík sme vyniesli, od stredoveku sa výťah očakávať nedá 🙂

Ale späť k tajnej úlohe. Aby to nebolo také jednoduché, pred odovzdávaním podarúnkov sme pripravili drobnú súťaž. Vyslovene objektívnym spôsobom pomocou počítača, sme vylosovali troch hráčov – Janka sa zhodou okolností ocitla medzi nimi! 😀 Súťažilo sa v ochutnávaní rôznych tekutín a pochutín. Hádam len perlička z konca: čokoláda s masoxom. Dobrú chuť!
No a nakoniec veľké prekvapenie: Janka vyhrala!!

Až úplne na konci, keď sme jej začali gratulovať, pochopila, že sme to celé pripravili. A my sme sa (ja teda určite) tešili z úspešného prekvapenia – uvidíme, čo bude nabudúce?

Tajná akcia Letisko/Milanovci


……
Tu orol, tu orol! Pozor, pozor, dešifrovali sme tajnú správu! Pripravte sa na tajnú akciu! Miesto činu je prísne strážené, nepodceňujte situáciu! Stretneme sa na obvyklom konšpiračnom mieste, kde dohodneme detaily…

Áno, ako ste už iste postrehli, ide o ďalšie prekvapenie pre niekoho z indiánov. Tentoraz sme museli od začiatku prekonávať informačné embargo, nakoľko hlavní aktéri sa snažili svoje aktivity utajiť. Lenže našim zvedom neunikne nič, nieto ešte takáto významná udalosť. Naší drahá kamaráti sa odleteli zobrať priam do Paríža. Aby to nemali také ľahké, pripravili sme pre nich prekvapenie priamo na bratislavskom letisku. Bohužiaľ, na tomto mieste sa musíte uspokojiť len s fotoreportážou, ale môžem vás ubezpečiť, že VV zase žiarila a výsledok určite bude bodovať v budúcoročnom ZTZ!
56|1||

Atmosféru si skúste predstaviť sami:

  • V dave čakajúcich (pristávajú 4 lietadlá) sa nachádza naša výprava s kočíkom v strede
  • Nad hlavami farebný dvojjazyčný transparent s výstižným heslo
  • VV uvádza reláciu a komentuje dianie do mikrofónu
  • Napätie stúpa, turisti sa tmolia, postupne vychádzajú z bezcolného pásma
  • Našich novomanželov nenápadne kontrolujeme telefónom (čakajú na kufre…)
  • Už sú tu! Z kazeťáku sa ozývajú prvé tóny svadobného pochodu
  • VV a kamera už naháňajú hviezdy dnešného večera a zaznamenávajú prvé dojmy (svadobná noc a pod.)
  • Pristávajú prvé konfety
  • Gratulácie, hodnotné dary (prehľad slovenskho bulváru, tangáče, …)
  • Fotografie z každej strany
  • Počas gratulácií príde aj na pesničku láska moja de si?
  • Svadobný tanec priamo v letištnej hale, okoloidúci/stojaci len vyvaľujú oči
  • Pred halou pristáva svadobný koč s plechovkami a srdiečkami
  • Ešte šampanské a môžeme zaveliť na odchod!

19.8.2005: ZTZ 2005

Zlatý Televízny Zub 2005
Slávnostné vyhlásenie tohto významného, priam sa odvažujem tvrdiť najvýznamnejšieho ocenenia tvorcov náučno-populárno-romanticko-dobrodružných relácií, sa odohralo v jeden príjemný a slnečný piatkový večer.
Po siahodlhých prípravách, komplikovanej logistike, pri nadštandardnom utajení a nasadení všetkých zúčastnených, sa nám podarilo nadmieru úspešne zvládnuť bohatý program, dokonca aj s neplánovanými dodatkami. Pozdravujeme aj všetkých, ktorí sa zúčastnili iba na diaľku a pomohli aspoň točiť mlynčekom za dobré počasie (Anči, Noro aj s ťavami). Chcel by som poďakovať aj Ďurimu za to, že sa mu z Tibetu podarilo zorganizovať aj svoj vlastný príchod na oslavu, dokonca tak, že sa odtiaľ nemusel ani pohnúť. Ak tomu náhodou nerozumiete, rozhodne si pozrite fotky:
47|1||

Ako sa patrí na správnu akciu, na konci sú aj titulky, kde by som chcel poďakovať:

  • Ľubke – za modelovanie fantastickej hlavnej ceny a budenie ráno po nočnej práci
  • Sýkorke – za obrovské množstvo nápadov a e-mailovú organizáciu
  • Andrei – za nevysýchajúci zdroj bonmotov a zháňanie a dodávku materiálu
  • Máriovi – za vysokú angažovanosť, zháňanie materiálu a číslic, a v neposlednom rade za správne určenie mier oslávenkyne a mizerný odhad jej veku
  • Jane – za zvýšenie umeleckej hodnoty nášho hudobného prejavu o 200% a zvládnutie akademikov pri voľbe víťaza
  • Radovi – za promptné vybavenie nočnej pyrotechniky a zhostenie sa úlohy kameramana večera
  • Tomášovi – za prípravu techniky, fotky a najmä „upratanie“ oslávenkyne v inkriminovanú hodinu preč z domu (vďaka patrí aj všetkým ostatným rodinným príslušníkom!)
  • Jakubovi – za prekonanie samého seba a oblečenie si pionierskej šatky (mno, veď chcel ísť večer von…)
  • Ďurimu – za obetavé obetovanie vlastného brata pre účely show
  • Martinovi – za to, že sa obetoval a nechal vyobjímať namiesto Ďuriho (hádam to nebola až taká obeť :-))
  • Norovi – za ponuku dodávky tiav a nočné spojenie s Mekkou
  • Anči – za podporu a vyverklíkované počasie
  • a…
  • samozrejme Simone – za bravúrne zvládnutie šokov a vžitie sa do roly VV… (aj ten bazén stál za to!)

Jednoducho, kto nebol, nevie si ani predstaviť o čo prišiel! A my sme si zdvihli poriadne latku pre budúce razy…

Tatry 2005

Vysoké Tatry 2005

S malou prestávkou sme sa konečne zase dostali do Vysokých Tatier aj k turistike. Už som začínal mať absťák. Úspešne som ho zahnal Priečnym sedlom a prechodom zo Štrbského plesa do Tatranskej Polianky. Asistovali nám pri tom aj členovia akčného jadra indickej skupiny – týmto momentom pozdravujeme Chachu, ktorý sa bohužiaľ nemohol zúčastniť (tak sme mu aj niečo nafotili ako motiváciu).
Sumár športovo-turistických výkonov je slušný:

  • Skalnaté Pleso – Hrebienok (Ľ+D)
  • T. Lomnica – chata pri Zelenom plese: bicykle (Z+R)
  • Hrebienok – Sliezky dom (Ľ+A+D): pešo
  • T. Lomnica – Štart – Sliezsky dom (Z+R): bicykle
  • Skalnaté Pleso – Zamkovského chata – Téryho chata – Priečne sedlo – Zbojnícka chata – Hrebienok (Z+J+R+D)
  • Sedačka – Solisko (Ľ+A+JR)
  • Štrbské pleso – Popradské pleso – Sliezsky dom – Tatranská Polianka (S+A+A+J+T+D)

a k tomu komparatívny výlet do Zakopaného… Hádam stačí na vysvetlenie toho počtu fotiek:
44|1||

Pritom sme už počas regenerácie v aquacity nefotili

Cementárka 5.7.2005

alebo ako sme zase naháňali Rada a, ehm, nedobehli

Janka sa ani po neúspešnej nedeli, kedy nestihla Rada o 45 min nevzdala a zorganizovala aj tréning počas štátneho sviatku. Keď už aj vierozvestci išli pešo, prečo by sme sa my nešli previezť. Aby to náhodou nedopadlo ako v nedeľu, stretávali sme sa na konečnej (tej pravej konečnej) autobusu na železnej už o ôsmej. Opakujem, o ôsmej hodine rannej…
Šliapalo sa skvelo, ani noha, ideálne počasie, viac sme si nemohli ani priať. Keďže nám to išlo perfektne, dorazili sme k chate o pol desiatej. To ešte ani nemali otvorené. Len mládež voľne porozhadzovaná po okolí sa kotúľala zo stanov, aút a podobne… Koniec školského roka ako sa patrí – len my sme nemali tie autá.
Už sme si aj fandili, že sme Rada dobehli, lepšie povedané, predbehli. Ale ako sa nakoniec ukázalo, on už bol na ceste späť! Bez komentára, nabudúce ideme o 6 a ešte mu to aj pripomenieme SMSkou.

Na druhej strane na Cementárke bolo fajn, pod dekou, na mäkkých kresielkach (klasický model, naposledy som ho stretol na civilke, MZV v Inchebe, ale o tom niekedy inokedy). Občerstvení fyzicky aj duševne, to najmä ezoterickými časopismi, sme si to odtiahli späť aj s jednou fotopauzou a zberom poľných kvietkov:
40|1||

Zázrivá 27-29.5.2005

Predĺžený víkend, alebo fotokrúžok na Orave.
Osvedčený recept na dobrú náladu:

  • Skvelá partia, ešte aj Chacha sa dovalil na jeden večer, všetka mu česť
  • Správny pohyb modlitebného mlynčeka = ideálne počasie, vďaka Andrea!
  • Komfortné ubytovanie, vrátane sauny, upresním, využitej sauny!
  • Malebné scenérie a pravý ovčí syr
  • Korbáčiky!!
  • Jamy (Jánošíkove) a kopce (Rozsutce)

Ale načo toľko textu, keď tu máme zopár výsledkov z foto víkendu aj s komentármi:
39|1||

Krpáčovo február 2004

Zimné radovánky v Krpáčove 24.2 – 27.2.2005

Dovolím si citovať Janku Sýkorku, ako bolo:
romanticky rozpravkovo laskyplno nadherne haluskovo oddychovo kartovo
superstarovo zjazdovkovo bezkovo nocnovyletovo, uff…vrzgajuco snehovo
hexentancovo mysosupovo prechadzkovo cistovzduchovo, mnam mnam-ovo,
vypchatomedvedovo smutne oko terezkopsovo rannefotolapacovo…..skratka,
VSEHOCHUT…

Ale lepšie raz vidieť, ako sa brodiť dlhým textom, takže:
27|1||

Indické zážitky z indickej reštiky

V piatok 14.1 sme si spravili ďalšie stretnutie „indov“, tentoraz dokonca na jednom z najpríhodnejších miest – v indickej reštike Krišna. Nepatrí medzi podniky v strede Blavy, ale nájsť sa dá (pre info – hľadajte Bulharskú ulicu). A čo je ešte lepšie, nájdete tam nielen indickú stravu. Neznalí ostanú v nefalšovanom úžase z prístupu k riešeniu vecí. My sme sa aspoň pomyselne vrátili na náš výlet.
Stravu musím ohodnotiť ako zrejme najlepšiu indiu v Blave – a aj absolútnym kritériam vyhovuje. Tú správnu atmosféru dodáva časníčka, aspoň v našom prípade bola iba jedna. Je ozaj výkon pracovať v reštaurácii, ale ostať uchovaný od nadbytočných informácii týkajúcich sa vzťahu medzi riadkami v jedálnom lístku a výrobkami od kuchára. Pri objednávaní sme sa nakoniec cítili ako pri hraní lodičiek – ja si dám A2 + E4, ďalší D5 s G2. A ak sa trafím, s kuchyne mi aj niečo príde! 🙂
Pochopiteľne, k atmosfére patrí aj to, že nie všetko príde na prvý pokus, prípadne to, čo bolo požadované. Ešte kurióznejšie bolo, že ani v prípade správnej dodávky nebolo jednoduché určiť, pre koho a čo to vlastne je. Citujúc Ľubku, v krajom prípade boli nutné organoleptické skúšky a analýza jedálneho lístka. Čo iné spravíte, keď príde pariaca sa miska, s komentárom, že „tu je to D5, komu to patrí?“ – a pritom si zabudnete spraviť výpisky z menu, aby ste si pamätali, čo ste si objednali. Teda kód. Na otázku, „je to Chicken massala?“, totiž prišla odpoveď „to neviem“…
Pre slabšie povahy a neznalých infarktová situácia. My sme sa dobre zabávali – a snažili sa trafiť, ktorý nápoj by mohli mať (alkoholické pivo nemali už na začiatku, potom došlo aj nealko, nakoniec aj minerálka, nehovoriac o capuccine, kde sa pokazil stroj). A spomínal som, že zmrzlina tiež došla?
Ešte drobné doporučenie na záver – zoberte si zápalky, budú sa vám hodiť na zapálenie sviečok, inak si ich budete musieť pripáliť u susedov, ako my..

Súťažné fotky – Bubo bál

Úspechy z Bubo Bálu 2004
Stručné info pre nezainteresovaných: bubo bál je každoročná akcia cestovnej kancelárie Bubo. S bálom v klasickom ponímaní to veľa nemá, je to celodenné stretnutie cestovateľov, prezentácie filmov, ciest, zájazdov, výmena fotiek, pivo a tak. Pravidelne sa súťaží s fotkami z ciest na Bubo zájazdoch. Vyhráva po päť fotiek v dvoch kategóriach: tematika Bubo/vtipná a fotka roka.
Pochopiteľne sme to nemohli vynechať, takže sme prehrabali kopu fotiek z Indie, pozväčšovali na A4 a hor sa súťažiť. Kubánske fotky sú tiež fajn, lenže tie najlepšie sú už opozerané (Bubo – stránka, katalóg, web, …). Na druhej strane, bol problém vybrať limitovaný počet aj z tých indických. Ale oplatilo sa, výsledky sú takéto:
3. miesto, kategória „Fotka roka“:
212|1||||
(Konské pólo v Lehu, na tlačenej podobe som ešte ubral z čierneho pása dole)

4. miesto, kategória „Bubo, zábavná“:
324|1||||
(Nápis na obchode v Istanbule, ktorý vás zaručene upúta)

Nakoniec sa medzi 10 ocenenými fotkami umiestnili 3 z nášho zájazdu v Indii. Tomáš vyhral v kategórii Bubo s babkou z Lamayuru, ktorá drží Bubo katalóg (keď ju v tej kope nájdem, tak ju sem dám 🙂 )

India, zapisky z prveho tyzdna

Prepis mailu z Indie po prvom týždni 🙂
Tak caf(te)!!

Dopracovali sme sa po case k internetu (chodivemu). Stalo nas to cestu z Dilli do Amritsaru nocnym lezadlovym vlakom s privetivymi ochrankarmi, ktori sa stale chceli fotit. Prehliadku a pohodu v Golden Temple Sikhov, kde nam dali aj zadarmo najest. Miestnou linkou do Jammu, co zase taky zazitok nebol, ale dalo sa. V restike v Jammu nas presvedcili o tom, ze ich pohlad na organizaciu prace a efektivitu je diametralne odlisny od nasho, ale najedli sme sa nakoniec vsetci. Dokonca zohnali aj pivo… v inak muslimskom svete (!). A teraz to pride – z Jammu do Shrinagaru busom, tiez linkou. Je to asi 12h, inak zhruba 300km, priemerna rychlost sa da lahko spocitat. Aj ked sme o nom poculi, zacali sme obdivovat soferske umenie miestnych vodicov, na tej ceste by u nas bolo kamionov v priepasti viac ako 2.
Shrinagar je letne hlavne mesto Kashmiru – povodne znama a plna turisticka oblast. Dnes uz len znama. Byva sa na houseboatoch, vyrezavane steny a nabytok, fantazia. Shikarami po jazere ako v rozpravke, hlavne o 5 rano, ked sme sli na plavajuce trhy. Plava tam aj vselico ine – napriklad travnik. Da sa nan aj vystupit a on drzi. Teda, mojich 100kg uz tazsie 🙂 Pobehali sme aj po meste, pozriet mesity, trhy, chramy a pod. Na druhy den sme sa v miestnych novinach docitali, ze pred jednou mesitou boli aj nepokoje, par hodin po nasom odchode…
So Shrinagarom sme sa rozlucili, sadli do uz teraz vlastneho busu a pustili sa do hor. Himalaje… Zo Shrinagaru do Sonnamargu: 85km, 4 hod. Sonnamarg je ciastocne vojenska zakladna obkolesena strmymi masivmi. Panuje tam klud a pohoda, bezpecno (urcite po pocite zo Shrinagaru, kde sa behali v dzipoch obkoleseni pomocnikmi domaceho, ktori boli ako vystrihnuti z akcneho filmu). Ubytovanie konecne dostalo raz, aky bol spominany v propoziciach. Atmosferu sme sa snazili nafotit, ale chce to zazit. Rano sme si spravili trek na ponikoch k miestu, kde bol kedysi ladovec, dnes len skupinky kocovnych pastierov. Deckam sme rozdali, co sme mali pri sebe a citili sa ako z National Geographics.
Dalsi usek, zo Sonnamargu do Kargilu je asi najvacsia chutovka na charizmatickej ceste Shrinagar – Leh. Kazdy pol-den je otvorena iba jednym smerom a ma to svoje dovody. Vrchna cast, okolo priesmyku India Gate pripomina starodavne cesticky karavan na hodvabnej ceste. Podla Dura, nasho sprievodcu, to sice uz vobec nebolo napinave (minuly rok im prsalo a cesta nebola vyvalcovana na rovinu, ale sklanala sa do priepasti), ale mozem vsetkych ubezpecit, ze zvyseny adrenalin zazehnal akekolvek pokusy o vyskovu chorobu. Presli sme to v zdravi, hoci neskor, ked sa objavili sporadicke auta oproti, islo (podla nas), nielen o zdravie. Nas sofer sa na nas veselo zubil do zrkadla, cim vacsi horor, tym viac. Zrkadla pouzivaju na prave na toto, na vsetko ostatne klakson. Fakt je, ze pri tych zakrutach sa nic ine spoliehat neda. Zabezpecovacie zariadenia boli nad rozpocet a ani sa tam nakoniec nehodia. Sem tam to nahradza patnik s heslami typu: Drinking Whiskey, Driving Riskey; Rather be late, than never a pod.
Kargil, hlavne po skusenostiach so Sonnamargu, posobi dost neutulne. Domaci, kde prevladaju siiti, su dost nabruseni. Nakoniec, posledna Indicko-Pakistanska vojna zacala prave tu. Do Pakistanu je to co by kamenom dohodil (doslova, asi 50m). Na druhej strane, tentoraz Kargil nedostal svojej povesti a vobec nic sa nestalo.
Na druhy den sa vyrazili dalej – do Lamayuru. Po asi 20km sme minuli prve budhisticke mesto, co vyrovnalo vrasku na Durovej tvari – trampoty s problematickou oblastou boli zazehnane, linia primeria Kargil – Drass (vraj druhe najstudensie trvalo obyvane mesto na svete, -62, kto o toto moze stat, ze sa tu bojuje?) za nami. Pred nami boli ale dve zaujimave sedla. Jedno asi 3800m, druhe Fatu-La 4091m nad morom. V honbe za co najlepsou fotkou som si pobehol asi 20m a nasledne asi 5 minut vydychaval 🙂 Dufam, ze za to bude stat! V danej scenerii by sa dalo vyfotit niekolko kalendarov.
Lamayuru je starobyly klastor a dedina okolo, takmer vytesana na skale. Je uz sucastou Ladakhu, co okrem ineho znamena, ze tam je sucho ako na pusti. Ved to je aj vo vyske asi 3500m. Pocas navstevy klastora sme porozdavali deckam pera, bloky a vsetko mozne – toto miesto sa da lahko pouzit ako jednotka chudoby… Ale ako to uz byva, nevidiet na nich, v akych tazkych podmienkach byvaju – 8 mesiacov za rok je poda zamrznuta a zvysne 4 pecie slnko. Voda ziadna. A predsa tam maju policka, foliovniky, slnecne kolektory, upratane kuchyne, paradajky (!) a miestnu specialitu – caj s jacim maslom a Chang. Ten caj sa celkom da, len je slany. Chang je v principe miestny dryak – zoberu lokalnu muku (zabudol som ako sa vola), zmiesaju s vodou, pozuju a vypluju do nadoby. Tam to kvasi par dni a nasledne sa podava. … Duro sa tesil, ako budeme behat cely den a noc na zachod, ale sklamali sme ho a vypili zo tri flase bez nasledkov.
Zachody su kapitola sama o sebe, ale na druhej strane treba uznat, ze vzdy sa nejaka diera do zeme nasla. A v Lamayure zase potrebuju aj palivo.
Z Lamayuru do Lehu to uz je celkom pohoda, hlavne, ked nas tento rok uz neotravovali vojenske check-pointy.
Leh uz je uplne iny. Turisticky, vybaveny (napriklad cesta ma dva pruhy a v strede take ciarky :-)). Kashmir je pusty, v Sonnamargu boli asi 2 ini turisti ako my, v Kargile som videl 6. Do Lehu sa da aj priletiet (najvyssie polozene letisko na svete) a nie je tu vojna. Zato tu su nadherne hory, ludia – vyzera to ako Tibet.
Viac neviem, este sme sa len presli po bazare (hrozne ceny, za caj pytaju 20 rupii a nie 4 ako v Sonnamargu! 🙂 ).

Takze v strucnosti – sme za problematickou oblastou. Straty zatial ziadne, hoci sme jedny moje nohavice zabudli v Shrinagare, uz ich poslali do Dilli. Mna akurat kopol kon, ale prezil som to aj ja aj fotak. Vyskova choroba ziadna, pijeme vodu po kybloch a v pripade katastrofy tu je vzdy osvedceny recept – acylpyrin a whiskey (Duro to uz na jednej kocke odskusal, takze sme videli v praxi).

V Lehu este pobudneme, takze sa hadam k internetu este dostanem.

!

L+D, toho casu v nadmorskej vyske asi 3500m.

Pozdravujeme tam dole!!

Zakladny balik fotiek

Uf, viac ako 260 nazvov nie je sranda… Komentare k fotkam pribudnu, ked si zoberiem dovolenku 🙂 Takze sa mozete kochat prierezom nasej cesty po Kasmire, Ladakhu a zlatom trojuholniku.

Fotky z opekacky

Pridal som fotky z opekacky. Nic originalne ma pri nazvoch nenapadalo, takze vysledok vidite sami. Kazdy napad mozete pripisat do komentarov!

Apropo, do albumu s Indie – Kasmir, som zatial dal jednu panoramaticku fotku. Je poskladana z troch samostatnych, fotene z cesty do Kardung-La, myslim.

Výzva na kolektívnu diskusiu

Pre všetkých „2004-indiánov“:

navrhujem, aby sme presmerovali diskusiu sem, čo môže byť jednoduchšie, ako sledovať všetky maily hore dole.