Čestné uznanie literárneho fondu pre mamu za rok 2009

Mal som dnes vzácnu príležitosť zúčastniť sa každoročného udeľovanie cien literárneho fondu – ceny Jána Hollého a Mateja Bela. Vonkoncom nezaslúženú príležitosť. Na rozdiel odo mňa, mama si túto poctu zaslúžila vrchovato. Jej miesto bolo medzi ozajstnou elitou prekladateľov na Slovensku.
Fascinovalo ma, ako mama rozmýšľala o jazykoch, ich štruktúrach a hľadala spôsoby, ako nájsť medzi nimi ekvivalenty. Aj pri mojich začiatočníckych skúsenostiach s prekladom (áno, Oto Hardič som ja) mi je jasné, že preklad, to nie je nahradenie slov inými slovami. Mnohí zúfalci zodpovední najmä za štítky na výrobkoch, prípadne moderné obrázkové knižky pre deti, si to bohužiaľ myslia. Veď prečo by si nezarobil synovec, keď má taký dobrý prekladací program…
Až dodnes som nevedel správne pomenovať priepastné rozdiely medzi prekladmi. Na odovzdávaní cien nás p. Žitný, predseda výboru Sekcie pre umelecký preklad, upozornil na Novalisovu definíciu. Vyhľadal som si ju na webe a dovolil posunúť z češtiny do slovenčiny:

Novalis rozlišuje na jednej strane preklad gramatický, čiže preklad v obvyklom slova zmysle, ktorý vyžaduje „veľmi veľa učenosti, ale len logické schopnosti“, ďalej definuje preklad pozmeňujúci a nakoniec preklad mýtický, t.j. preklad „najvyššej úrovne“, ktorý nám sprostredkuje nie „skutočné umelecké dielo, ale jeho ideál“. Oproti prekladom, ktoré viac či menej kopírujú originál, alebo ho imitujú, tu stavia preklad, ktorý usiluje o preniknutie do skrytého života diela, rozvíja to, čo ani sám autor nerozvinul; takýto preklad prerastá do zápasu o iný obsah, ktorý bol vo veci skrytý a nedostal v texte náležitý priestor“.

Odteraz sa mi pri slove mýtický vybavia fascinujúce rozhovory o zákutiach uvažovania autorov, ktoré mama odhalila, študovala ich, obracala a nakoniec z nich dostala jadro. Prapôvodnú autorovu myšlienku. A boriť sa s textami, ktoré boli písané maďarsky, ale autor sám priznal, že myslí po nemecky – ďakujem pekne!

Literárny fond udelil mame za rok 2009 čestné uznanie za preklady diel Pétera Nádasa, Paralelné príbehy I. – III. a Pétera Esterházyho Žiadne umenie a Pomocné slovesá srdca. Osobitne Paralelné príbehy, trojzväzkový kolos predstavoval svojské vyvrcholenie tvorby. Prvé výtlačky doniesla mame redaktorka do nemocnice práve v deň, keď išla na neurochirurgickú operáciu. Príznačné, nakoľko sa mama posledné dva roky strachovala, či to stihne dokončiť. Neslobodno zabudnúť ani na vydavateľstvo Kalligram, s ktorého zásluhou sa vôbec mohli mnohé preklady realizovať.
Udelenie čestného uznania od Sekcie umeleckej literatúry (cena Jána Hollého) spolu s cenou Mateja Bella za rok 2006 skompletovalo sekcie Literárneho fondu…

Spolu s Tomášom by sme sa chceli poďakovať ešte raz všetkým zodpovedným, porote, redaktorom a vydavateľstvu. Mama si to hrdinsky vybojovala.
[thumb:7769:l]

Úpravy rodokmeňa

Informácie… informácie… stále ich je viac a viac. Len ako stíhať všetko aktualizovať? Nerobím to ani so statusom na facebooku, nieto ešte spravovať web stránku. Aspoň občas fotky sa podaria. Obdivujem všetkých blogerov ani nie kvôli obsahu, ale že si na to nájdu čas. Hej, aj ja som trávil hodiny nad denníkom počas VŠ. Lenže to bolo akosi menej záväzkov…

Fotky, blog, facebook – klasika. Na poslednom mieste je záložka z web stránky „rodokmeň“. Veď hej, toto nie je z kategórie denná aktualita. Lenže raz za čas sa naozaj mení. Bohužiaľ, tentoraz som si vyskúšal funkciu pridať novú udalosť „Death“. Veru, informácie o mame sa týmto stali verejnými – tohto za bežných okolností naozaj nedožijete, aspoň v ponímaní systému GedView.

Nahrobny kamen

Gratulujeme: Julka Szolnokiová (mama :-) – cena Literárneho fondu

 S radosťou môžem verejne pogratulovať k ďalšiemu zaslúženému oceneniu pre moju mamu. Pripájam výťah z odôvodnenia pre udelenie ceny Literárneho fondu za preklad. 

 pani JULIANE SZOLNOKIOVEJ za preklad diela Goyov pes, ktoré napísal László F. Földényi a vyšlo vo vydavateľstve Kalligram.

Zdôvodnenie:

Medzinárodne uznávaný autor viacerých esejí o svete, bytí človeka a o jeho vzťahu k svetu tentoraz načiera do tematicky najrozličnejších hlbín európskej kultúry, aby sa vo svojich úvahách vyrovnával s rôznymi úskaliami poznávania a poznania a dospel aspoň k ilúzii riešenia. Svoje špecifické videnie sveta predostiera živým a vycibreným jazykom. Jeho vecnosť, a na druhej strane hravosť výrazových prostriedkov kládli na prekladateľku mimoriadne nároky, istú „predpripravenosť“ a orientovanie sa v danej problematike. Hoci náročný text je plný odborných termínov, abstraktných pojmových i vetných konštrukcií, preklad plynie ľahko, je rovnako úsporne presný a výstižný ako maďarský originál. Našťastie, v tomto prípade autor natrafil na skúsenú prekladateľku, v dôsledku čoho sa čitateľ stretáva s kultivovaným a kvalitným prekladom. Vetné stavby východiskového maďarského a cieľového slovenského jazyka sú celkom odlišné a bývajú skúšobným kameňom takejto prekladateľskej práce. Väčšina prekladateľských riešení je v tomto prípade vydarená, čitateľ sa nemusí zastavovať či vracať ku komplikovaným súvetiam, pretože sú už pri prvom čítaní jasné. Prekladateľka má stále na zreteli slovenského recipienta a aj vďaka nej je preklad Földényiho esejí prínosom pre kultiváciu nášho spoločenskovedného a humanitného myslenia.

(Ne)lúčime sa, stará mama!

Aký je rozdiel medzi detstvom a dospelosťou? V skúsenostiach? V schopnostiach? V bezstarostnosti? Ktovie, ale kto práve zažíva detstvo asi nepotvrdí, že by to bolo také skvelé a ľahké, ako sa nám zdá. A rovnako, rešpekt voči skúsenostiam a veku sa získava práve vekom. A možno práve tým získavaním nových pohľadov a možných následkov situácií sa odlišuje priamočiarejšie a úprimnejšie myslenie v detstve od toho nášho, už zmohnutého rôznymi nánosmi tradícií, zlých zážitkov, spoločenských záväzkov a požiadaviek. Na prvý pohľad asi nejasný úvod, ale chcel som naznačiť, ako sa s neúprosne pokračujúcim časom učíme zvládať nové situácie. Aj také, ktoré by som pokojne ponechal nedotknuté.
Moja stará mama v pokoji a teple domova spokojne dodýchala. Medzi svojimi najbližšími, s dlaňou v ruke svojej dcéry. Spolu prežili dlhé roky, posledné štyri ešte intenzívnejšie spolu. Len úlohy si trochu po päťdesiatich piatich rokoch vymenili. Ako sama spomínala, pán Boh ju mal veľmi rád, ani doktorovi sme nemali čo povedať, lieky nebrala, nič nebolo treba liečiť. Prémiová forma zaspania v krásnom veku takmer deväťdesiat sedem rokov.
Dá sa to očakávať, ale nedá sa na to pripraviť. Raz odíde aj človek, ktorého som stretával celý môj život. Od detstva, keď som jej pomáhal s palacinkami na dvoch panviciach naraz, hodiny maďarčiny, prázdniny v Zlatých Moravciach. Po posledné roky, kedy sa s úsmevom na tvári divila, že je ešte tu. Nezažil som ju už ako aktívnu učiteľku, ale ako aktívneho a vždy dobre naladeného človeka. Vedela si dať v osemdesiatke záväzok, že sa na staré kolená ešte naučí „poriadne po nemecky“ (čítaním Thomasa Manna). A mimoriadne ju potešil astronomický atlas, ktorý sme jej dali myslím na 88 narodeniny. Zažila Rakúsko-Uhorsko a všetky nasledujúce štátne útvary až do tohto posledného pokusu (stihla aj odvoliť v tohtoročných voľbách!).
Pánbožko ju mal ozaj rád, inak by nebolo možné, aby mama mala možnosť, chuť, vôľu a sily venovať sa jej dennodenne posledné štyri roky. Bol to úctihodný výkon a príklad. Lúčiť sa so svetom nie je ľahké, ale s pocitom, že som doma a vítaný, to musí byť zvládnuteľnejšie.
Spísal som pár odstavcov, bohužiaľ sú len kostrbatými riadkami, chcel by som toho dostať sem-zo seba viac, ale nie vždy to ide 🙁 Venujme teraz spomienky a chvíľu ticha úžasnej osobe, s ktorou sa naposledy pôjdeme rozlúčiť v stredu 9. augusta o druhej v krematóriu.

Vo štvrtok tretieho augusta dvetisícšesť urobil Kamil svoj prvý a stará mama pomyselne posledný krok medzi nami.

[thumb:4123:l]