Chránené heslom: PMO deň zážitkov
Jupiter
Prechadzam sa pri Seneckych jazerach po polnoci, chladnejsi novembrovy vecer. Po slnecnom dni ostala bezoblacna obloha plna hviezd. Ako dierka v tmavom platne ziari Jupiter. Pamatam si ho spred roka, vtedy ho boli plne noviny. S presnymi koordinatmi, kedy presne ho bude vidiet. A pritom tam visel pol noci. Ako dnes.
Pozorovali sme ho spolu s mamou z NOU izby, niekedy spolu, inokedy len ja z balkona.
Pacil by sa Ti aj dnes, mami. Vzdialene tajomno a nedotknutelnost hviezd nepominie. Rovnako ako spomienky…
Ivan Slimák: 1.7.2010 – 80 = 1.7.1930
Ospravedlňujem sa za matematický titulok, raz darmo, škola sa prejaví. Okrem toho mi to pomáha sa odosobniť, aby som neskĺzol do prílišnej sentimentality. Práve som sa prehrabal archívom nascanovaných fotiek a diákov. S narastajúcim vekom som čím ďalej vďačnejší tatinovi, koľko toho kedysi nafotil.
[thumb:7851:1]Hádzanie lopty na Hrebienku – prešlo ťažko uveriteľných 29 rokov, ale stále sa mi to vynára ako živá spomienka. Nie je to tak dávno, čo som si mnohé pripomenul pri triedení fotiek mamy. K tatinovi sa vraciam po dlhšom čase, naposledy sme to spracúvali ešte pre darčekový kalendár…
Dnes si pripomíname nedožitých 80 rokov Ivana Slimáka, môjho tatina. Iné označenie mi k nemu akosi nepasuje. Hoci je to 14 rokov odkedy máme ďalší dôvod chodiť do krematória, ostane pre mňa ten istý tatino. Myslím, že by ho nadchla dnešná foto a video technika. Veď vďaka nemu sme mali stredoformátovú Yashicu, potom Minoltu, aj super-8 kameru (hej, scanovanie tých filmov ma ešte len čaká…). A tak si môžem porovnať čo kedysi parkovalo v Karlovke pred domov, ako sa nahradili sklenníky Zaresu námestím. A hlavne výlety – Vysoké Tatry, Bulharsko, Juhoslávia. Nikdy sme nemali doma auto – namiesto toho sme chodili na dovolenku raz za rok lietadlom! Odvtedy mám rád cestovanie, vlakom osobitne. Do Tatier to bolo pekných 6.5h, prakticky celodenný výlet.
Nielen fotky sú katalyzátor spomienok. Cez víkend sme maľovali izbu – a to bola tatinova vyhlásená špecialita. Maľovať sme chodili celej rodine. Myslím, že raz potešil mamu novým náterom kuchyne týždeň pred Vianocami… Vŕtačku, ktorou som práve niečo sekal, doniesol ešte zo službky v Nórsku. Možno keby chodieval niekomu murovať, tak mám doma viac kelní, ja mám šatník plný skrutiek, hmoždiniek, valčekov a náradia.
Ale hlavne mnohé steny nám lemujú knižnice. Poznávacie znamenie u tatina v pracovni bola stena, ktorú kompletne zaberala knižnica. Obdivovala ju aj doktorka z pohotovosti, ktorá ma tam vyšetrovala. Pamätám si to ako dnes, lebo mi okrem iného predpísala poldeci pepsicoly denne na žalúdok… Dodnes nie som schopný odísť z kníhkupectva bez knihy.
Nechcem byť sentimentálny a rozoberať otázky, čo by bolo keby. Môžem sa cítiť urazene na celý svet, prečo musím zblízka spoznávať niektoré choroby – ťažko tým niečo zmením. Vráťme sa teda k posolstvu do mamy, že máme spomínať a nie plakať – napríklad pri výbere fotiek z archívu, tentoraz na tému Ivan Slimák!
Čestné uznanie literárneho fondu pre mamu za rok 2009
Mal som dnes vzácnu príležitosť zúčastniť sa každoročného udeľovanie cien literárneho fondu – ceny Jána Hollého a Mateja Bela. Vonkoncom nezaslúženú príležitosť. Na rozdiel odo mňa, mama si túto poctu zaslúžila vrchovato. Jej miesto bolo medzi ozajstnou elitou prekladateľov na Slovensku.
Fascinovalo ma, ako mama rozmýšľala o jazykoch, ich štruktúrach a hľadala spôsoby, ako nájsť medzi nimi ekvivalenty. Aj pri mojich začiatočníckych skúsenostiach s prekladom (áno, Oto Hardič som ja) mi je jasné, že preklad, to nie je nahradenie slov inými slovami. Mnohí zúfalci zodpovední najmä za štítky na výrobkoch, prípadne moderné obrázkové knižky pre deti, si to bohužiaľ myslia. Veď prečo by si nezarobil synovec, keď má taký dobrý prekladací program…
Až dodnes som nevedel správne pomenovať priepastné rozdiely medzi prekladmi. Na odovzdávaní cien nás p. Žitný, predseda výboru Sekcie pre umelecký preklad, upozornil na Novalisovu definíciu. Vyhľadal som si ju na webe a dovolil posunúť z češtiny do slovenčiny:
Novalis rozlišuje na jednej strane preklad gramatický, čiže preklad v obvyklom slova zmysle, ktorý vyžaduje „veľmi veľa učenosti, ale len logické schopnosti“, ďalej definuje preklad pozmeňujúci a nakoniec preklad mýtický, t.j. preklad „najvyššej úrovne“, ktorý nám sprostredkuje nie „skutočné umelecké dielo, ale jeho ideál“. Oproti prekladom, ktoré viac či menej kopírujú originál, alebo ho imitujú, tu stavia preklad, ktorý usiluje o preniknutie do skrytého života diela, rozvíja to, čo ani sám autor nerozvinul; takýto preklad prerastá do zápasu o iný obsah, ktorý bol vo veci skrytý a nedostal v texte náležitý priestor“.
Odteraz sa mi pri slove mýtický vybavia fascinujúce rozhovory o zákutiach uvažovania autorov, ktoré mama odhalila, študovala ich, obracala a nakoniec z nich dostala jadro. Prapôvodnú autorovu myšlienku. A boriť sa s textami, ktoré boli písané maďarsky, ale autor sám priznal, že myslí po nemecky – ďakujem pekne!
Literárny fond udelil mame za rok 2009 čestné uznanie za preklady diel Pétera Nádasa, Paralelné príbehy I. – III. a Pétera Esterházyho Žiadne umenie a Pomocné slovesá srdca. Osobitne Paralelné príbehy, trojzväzkový kolos predstavoval svojské vyvrcholenie tvorby. Prvé výtlačky doniesla mame redaktorka do nemocnice práve v deň, keď išla na neurochirurgickú operáciu. Príznačné, nakoľko sa mama posledné dva roky strachovala, či to stihne dokončiť. Neslobodno zabudnúť ani na vydavateľstvo Kalligram, s ktorého zásluhou sa vôbec mohli mnohé preklady realizovať.
Udelenie čestného uznania od Sekcie umeleckej literatúry (cena Jána Hollého) spolu s cenou Mateja Bella za rok 2006 skompletovalo sekcie Literárneho fondu…
Spolu s Tomášom by sme sa chceli poďakovať ešte raz všetkým zodpovedným, porote, redaktorom a vydavateľstvu. Mama si to hrdinsky vybojovala.
[thumb:7769:l]
Úpravy rodokmeňa
Informácie… informácie… stále ich je viac a viac. Len ako stíhať všetko aktualizovať? Nerobím to ani so statusom na facebooku, nieto ešte spravovať web stránku. Aspoň občas fotky sa podaria. Obdivujem všetkých blogerov ani nie kvôli obsahu, ale že si na to nájdu čas. Hej, aj ja som trávil hodiny nad denníkom počas VŠ. Lenže to bolo akosi menej záväzkov…
Fotky, blog, facebook – klasika. Na poslednom mieste je záložka z web stránky „rodokmeň“. Veď hej, toto nie je z kategórie denná aktualita. Lenže raz za čas sa naozaj mení. Bohužiaľ, tentoraz som si vyskúšal funkciu pridať novú udalosť „Death“. Veru, informácie o mame sa týmto stali verejnými – tohto za bežných okolností naozaj nedožijete, aspoň v ponímaní systému GedView.
Ďakujeme všetkým za spomienky!
Trochu s odstupom by som chcel aj verejne poďakovať všetkým, ktorí nás podporili a spomínali na mamu. Či už osobne alebo na diaľku alebo v duchu, verím, že mama n nás zanechala hlboké stopy, ktoré len tak nevyprchajú.
Rád by som upozornil aj na jeden nový článok, ktorý je zároveň odpoveďou pre všetkých, ktorí si odo mňa vypýtali príhovor p. Szigetiho z pohrebu:
http://www.salon.eu.sk/article.php?article=1340-dostojnost-tvorivej-pokory-nekrolog
Ešte raz vďaka,
dD
Rozprávka IT
Pozadie: raz počas vianočného relaxovania v decembri 2005 som sa trochu zamyslel, prečo sa tak často stretávam s dezilúziou odberateľov IT riešení. Tento text skončil archivovaný dovtedy, kým som ho nenašiel pri hľadaní pokladov pre reč na mamin pohreb…
Kde bolo, tam bolo. V krajine, kde sa piesok lial, voda sypala a nikto nemal problémy s počítačom. Každý bol šťastný a spokojný, nikomu sa nič nestratilo, všetko bolo vždy dokončené včas a fungovalo bez problémov. Áno, aj takúto krajinu si vieme predstaviť. Stačí si uvedomiť, že stále sa môžeme porozprávať s pamätníkmi, ktorí zažili éru úplne bez počítačov. Myslím, bez počítačov aké si predstavujeme dnes. Ručné počítadlá nás sprevádzajú už stáročia.
Počítače nie sú nevyhnutnosť. Rovnako ako páví chvost nie je životná nevyhnutnosť. Lenže evolúcia je neúprosná a neumožňuje nám zastať na jednej úrovni a tešiť sa z nej donekonečna. Tak ako páví samci chtiac-nechtiac zväčšujú svoje ukážkové chvosty v snahe presvedčiť viac partneriek, rovnako si aj my sami na seba kladieme vyššie a vyššie požiadavky. Chceme žiť pohodlnejšie, cestovať rýchlejšie, relaxovať netradičnejšie a … zarábať viac ako ostatní, aby sme si mohli výdobytky užiť.
S rastúcim počtom a zložitosťou objavov, vynálezov, riešení a rozširovaním možností, sa zrýchľuje trend špecializácie. Od čias delenia na lovcov a zberačky, sme sa dostali k nespočítateľnému množstvu povolaní a odborností. Nepriamo úmerne klesá aj naša schopnosť pochopiť viac či menej vzdialené oblasti. Pokles percenta tých, čo by boli schopní si opraviť niečo v motore auta, za posledných dvadsať rokov je typickým príkladom.
Časový stres sa zvyšuje, hoci dĺžka dňa, v princípe aj vek, sú konštanty. Jednoducho chceme stihnúť viac. Máme viac možností, preto v nás rastie pocit, že o niečo prichádzame, ak to nemôžeme stihnúť. Cesty sa zlepšujú, autá zrýchľujú, až natoľko, že je ťažké si niekedy uvedomiť, že z Blavy do Košíc sa to za hodinu autom stihnúť jednoducho nedá. Rovnako nerozumné je snažiť sa vysvetliť automobilovým návrhárom, že ak by pridali pár kolies navyše, možno by sa to predsa len podarilo. Alebo by sme možno nemuseli v zákrutách brzdiť. Pri niečom takom zažitom ako sú autá, prípadne stavba domu, vieme pomerne ľahko zhodnotiť absurdnosť podobného počínania (hoci, kto staval, asi sa už divil, ako mohli v starovekom Ríme postaviť Koloseum, keď dnes nevedia nainštalovať kuchyňu).
Počítače nás v každodennom živote sprevádzajú možno dvadsať rokov. A aj to len rozvoj sietí (internet, mobilné, …) za posledných desať rokov priniesol víziu, že všetko je dostupné hneď a všade. Vzhľadom na enormný marketingový tlak dodávateľov a poskytovateľov je ľahké jej podľahnúť. Lenže je len málo príkladov väčších rozdielov, ako je medzi reklamou a realitou. Ani univerzálnym čističom jedným ťahom vodný kameň z vane nezotrieme, ani najmodernejšie technológie vždy nefungujú a už vôbec nie je možné ich nasadiť mávnutím čarovného prútika (ponuka pre spolužiakov Harryho Pottera samozrejme platí!).
Jeden z Murphyho zákonov tvrdí, že aj v tom najjednoduchšom počítačovom programe je aspoň jedna chyba. Aj v takom, ktorý má len 3 riadky (minimálne tá, že nič užitočné nerobí…). Vo všeobecnosti platí presne to, čo s autami. Len rozdiel v počte súčiastok nie je možno niekoľkonásobok, ako pri škodovkách, ale niekoľko rádov. Nové autá majú dokonca vlastnú diagnostiku… ale, ako rýchlo dostanete auto zo servisu späť a v akej kvalite?
V momente, keď zložitosť problému (auta, stavby domu, počítačovej aplikácie, štátneho rozpočtu) prerastie možnosti chápania jedného človeka, akokoľvek geniálneho, začínajú ťažkosti. Je nutná synchronizácia a odovzdávanie informácií, na to potrebujeme štandardizovať pojmy a formy, na to potrebujeme metodiku, ako to robiť a udržiavať, musíme sledovať zmeny v zadaniach a ich dopady na všetkých zúčastnených, niekto musí dozerať na to, aby sa to všetko dodržiavalo. Ani toto všetko nás neuchráni pred nespokojnosťou s výsledkom, ktorý je drahý, iný, ako sme čakali a ešte k tomu aj neskoro. Musíme nasadiť ďalších, ktorí budú študovať históriu, vyhodnocovať a hľadať možnosti, ako postupy zlepšiť.
Znie to desivo? Je to desivé. Ale je možné nájsť aj pozitívne stránky. Znižujeme výrazne mieru nezamestnanosti, najmä absolventov a kvalifikovaných pracovníkov. Privádzame ku šťastiu majiteľov dodávateľských spoločností, či už nekonečnou potrebou zvyšovania výkonu železa, alebo dopĺňaním zbierky aplikácií a platforiem o nové a určite krajšie, rýchlejšie, ľahšie spravovateľné, užívateľsky prítulnejšie a jednoduchšie prispôsobiteľné.
Ani oblasť počítačov sa nevyhýba svojim svätým grálom. Každý šéf prevádzky potajomky sníva o krištáľovo čistej architektúre, ktorá sa bude dať zakresliť niekoľkými obdĺžnikmi, počet čiar reprezentujúcich závislosti z nej nespraví abstraktný obraz a navyše všetci dodávatelia (interní aj externí) budú spoľahliví a väčšina telefonátov nebude v noci pri problémoch ale o vianočných darčekoch.
Na strane vývoja, t.j. internej softvérovej firmy, platí to isté, čo aj pre akýchkoľvek iných dobrodruhov na trhu. Všetci snívajú o zadaniach, ktoré budú mať vnútornú logiku, nebudú sa meniť a budú fungovať aj o niekoľko rokov, hoci sa situácia na trhu zákazníka totálne zmení. Zadania nebudú chodiť v nesúrodých balíkoch, ale konsolidované, aby bolo možné navrhnúť a realizovať ich v rámci jednej peknej škatuľky.
Rozdiel medzi realitou a rozprávkou je najmä ten, že v rozprávke je jasné, kto je dobrý a kto vlk. V skutočnosti máme maslo na hlave všetci, nielen povestný slimák na parôžkoch. Kričanie na stavbyvedúceho, že ak sa okamžite nepustí do strechy, hoci sa práve finišujú základy, rozhodne nepomôže výslednému produktu. Podobne, ako pri snahe postaviť desať domov s jednou partiou, bude dokončený prvý minimálne za desaťnásobok normálneho času. Požiadavky na architekta, stavbyvedúceho, či majstra sú väčšinou jasnejšie definované a aj kontrolovateľné – ak niekto dodal zlé tehly, je dosť nerozumné ich použiť, rovnako ako deklarovať celý čas úspechy a pri kontrolnom dni strechy zakryť stavbu radšej plachtou.
… bola svadba a žili šťastne, až kým nepomreli. Ja si vždy pomyslím, že koniec rozprávky je vždy pri svadbe, lebo sa nikto neodváži domyslieť, na koľko kompromisov museli obidve strany pristúpiť, aby to „kým nepomreli“ nebolo príliš blízko!
-dD- Vianoce 2005
Majove vône Tatier
Zase prešiel rok. Nudná fráza, len čo je pravda. Stáva sa to každý rok 🙂 Rozčuľovať sa nad plynúcim časom je praktická výhovorka. Rozhodne, bude stále platná. Na druhej strane sú pozitívne tradície. A pri tých vôbec nevadí, že sa opakujú hoc aj každý rok. Jednou z nich sa stáva pravidelný krátky výlet do Vysokých Tatier, zhruba na začiatku mája. Dlhé roky sme s našimi chodievali do Tatier, konkrétne do Starého Smokovca. Pre mňa majú Tatry osobitné čaro, veď zo značkovaných chodníkov som nebol len niekoľkých (je ich tak málo, že by som ich mohol vymenovať!). Tradícia kombinácie mora a hôr sa trochu vytratila, ale teším sa, že pomaly sa to otáča.
Tentoraz sme sa ocitli na Štrbskom Plese – v hoteli Baník. SOREA, možno sa opakujeme, ale títo odborári majú aspoň nejakú predstavu o podpore pobytov rodín s deťmi. Na rozdiel od ostatných kongresových hotelov majú napr. detský kútik. Kto má deti, ocení :))
Počasie sme detailne sledovali na shmu.sk, model Aladin – ale tentoraz som naozaj rád, že to nakoniec vyšlo inak! Najmä sobota bola ukážková, teplé slnko, žiadny vietor. Oplatilo sa skontrolovať novinky na Skalnatom plese. Chápem, že treba robiť niečo pre turistov, ale v tomto som konzervatívny… načo rozširovať zjazdovky, keď zázemie dole sa prakticky nemení? Hej, sú tu nové apartmánové domy na predaj… ale niektoré služby končia o 16h. Ako sa dá takto podnikať? Pohodlne, „Tatransky“. Aby som nebol len zlý, stretol som aj veľmi milé a ústretové predavačky, ktoré sa mi snažili zohnať šatku, ktorú nemali. Ale celkový duch je naozaj v hlbokej minulosti. Keď si spomeniem, ako to vyzeralo v malom Zakopanom. Davy ľudí, ale nie hore v horách, ale dole! Takto si to predstavujem…
OKi, fotky sú na webe, končím v hotelovom bare, kde som našiel voľné wifi 🙂
[thumb:7302:1]Letne reminiscencie v zalahach snehu
S trochou času na dovolenke a pár adresármi v notebooku, sa mi poradilo konečne dať pár fotiek z letnej dovolenky na web. Vitajte na Sicílii…
[thumb:7113:l]Necelé dva týždne strávené na pláži v kempe/bungalovoch neďaleko Catanie. Jednoduché ubytovanie, ale zato takmer rovno na pláži, Kukino tam mohol odbehnúť aj sám – na nezaplatenie. Sezóna v septembri pomaly končila, takže žiadne davy turistov, prázdna pláž (resp. naša, iné vyzerali horšie), ale krásne slnečno s jednou prehánkou.
Sicília je na kúpanie (pozor na medúzy), na pozeranie (pozor na množstvo pamiatok), na turistiku (pozor na zmeny nadmorskej výšky), na lyžovanie (videli sme na fotkách, ale na sopke musí stáť za to!). Okrem toho nie je taká malá – ale dá sa prejsť krížom autom po diaľnici za pár hodín. Diaľnice asi navrhla mafia… u nás by to nikto v takej pustatine nezvládol (Catánia – Palermo… cestou kde nič, tu nič, len samý most a tunel).
Veď si pozrite fotky, darilo sa nám zvládať kombinovaný režim – kúpanie + cestovanie po pamiatkach po okolí. V aute bola klíma, takže si tam Kukino ešte aj dobre pospal, možno lepšie, ako v chatke. Lietadlom je to kúsok, vrelo odporúčam. Len nie luxusný rezort…!
Kukino na lyžiach
Dlhý čas ubehol od posledného príspevku… Nezanevrel som na web, ani som neprešiel na iné nástroje s fotkami! Picassa, Facebook – fajn, ale svoje fotky a údaje chcem mať u seba, status a diskusie môžu byť aj na niečom spoločnom 🙂
[thumb:7106:l]Konečne sa nám podarilo po dvoch nevydarených sezónach ísť normálne lyžovať. Aspň na predĺžený víkend v rámci testu pred jarnými prázdninami. Doteraz sme skúšali na Kukinovi len jednoduché pripínacie lyže, ale to nie je ono. Nedajú sa normálne ovládať – to už asi zdedí Emilko 🙂 Ale tentoraz išlo do tuhého. Kamilko je tvrdá nátura, niekoľko pokusov o zapojenie ho do kolektívnych, resp. organizovaných, akcií bolo dosť neúspešných. Skrátka, chce to robiť po svojom. Akceptovať trénera je (dúfam, že len zatiaľ) nemysliteľné – asi by mal pocit (Kamilko, nie tréner), že by stratil úplne tvár, keby mal poslúchať príkazy… kto to kedy videl, však áno!
Nie je to úplne nemožné, dosť nás prekvapilo, keď začal chodiť zo škôlky s anglickými slovíčkami, dokonca sa pýta na niektoré veci ako sa povedia v cudzej reči. Viac by ste pochopili náš úžas, keby ste počuli ako my, že na prvých hodinách angličtiny ani nechcel byť prítomný, nieto sa ešte zapájať do výučby… Preto sme nezanevreli na pokusy a išli lyžovať.
Lanovky ho bavia od detstva, takže nalákať ho na veľké kopce s nimi nebol problém. Už aj cestu zvládajú v pohode, kamaráti si našich rozoberačov domácnosti tiež zvykli (teda, nedali sme im na výber :)). Zábava začala, keď som išiel do požičovne. Kamilko sa pozrel na topánky, že nie, on si ich bude skúšať len vonku! A už vôbec nie prilbu! Ale… začínam mať skúsenosti: lakonická otázka, či chce ísť na lanovku pomohla v oboch prípadoch! 🙂 Aby som to skrátil, vybavili sme ho lyžami, topánkami, prilbou a vyhnali na cestu za chatkou…
A odvtedy vyháňal on nás, že sa chceme ísť lyžovať! Ešte nič ho nechytilo až tak, aby s tým pílil uši už od rána a hrnul sa von. Očarujúce 🙂 Postavil sa na lyže a stál – neprepadával ani dozadu ani dopredu… Skrátka sa s tým narodil. Vtipnejšie to začalo byť, keď sme začali skúšať pluh, chytanie kolien a podobné finty, ako sa naučiť lyžovať. V zásade sme neuspeli ani jeden zo šiestich, teda, Kukino rád jazdil s niekým iným, ale pluhovať, ani za svet. Detstské pásy ho bavili – žiadny problém sa naučiť na nich chodiť.
Celá story má aj pokračovanie. Týždeň po víkende sme sa vybrali na jarné prázdniny na Donovaly. Lyže požičané, prilba na hlave… pásy fungujú – ale pluhovať? Ani za svet! Skúšal som to hodinu. Nakoniec som ho nechal, nech sa chytí paličiek, aby sme zišli k chate – a zrazu pri väčšej rýchlosti začalo všetko fungovať! Pluhovanie, kolená…! Takže riešenie sa našlo: väčšia rýchlosť 🙂
V rámci rodinnej tradície som to využil na druhý deň a zobral ho na výlet lanovkou na Zvolen, Nová Hoľa. A keď už sme boli hore, načo chodiť lanovkou späť, no nie? Takže Kukino týždeň potom, ako sa postavil do klipsní, zlyžoval so mnou celý kopec. Podľa mapky to je zjazdovka dlhá cca 2100m, prevýšenie 447m. Veď už bol v kočíku aj na Lukovej na Chopku, tak, prečo nie? :))
Najkrajší darček
Vianoce, nebo a peklo obchodníkov zároveň. Nebo čo sa týka výnosov, peklo čo sa týka náporu ľudí pred a po nich. A mne sa podarilo spojiť obchod a náboženstvo, čo väčšina komentátorov pravidelne rieši ako nezlučiteľnú dvojicu. Väčšine bežných ľudí to je pomerne jedno, málokto ale odolá a zruší darčeky. Ono, prečo by sme ich aj mali rušiť? Veď pocit, keď zažijem úprimnú radosť obdarovaného, keď som sa „trafil“, toho by som sa nechcel vzdať! O to komplikovanejšie je to s výberom toho správneho.
Nakoľko mám, pre niekoho rozčuľujúcu vlastnosť, nepodporovať „listy Ježiškovi“, darčekový proces je ešte komplikovanejší. Hlavne keď nikdy nie je dostatok času. Najmä, keď niekto inteligentne spojil koniec roka s voľnom a sviatkami… Veľakrát by som chcel aj niečo pripraviť vlastnoručne, ale málokedy sa mi to podarí dotiahnuť úplne. Minulý rok sme vyrobili na poslednú chvíľu kalendár s Kukovými fotkami, tento rok sa mi hádam aspoň podarí dať niečo na web 🙂
Hoci občas sa pritrafí aj kúzelná situácia. Pred rokmi, keď som bol ešte nasťahovaný doma v Karlovke, mal som tam aj darčeky pre Ľubkinu rodinu. Vrátane vtedajšej švagrovej frajerky. Mali sme pre ňu pripravené biele tričko s dlhým rukávom. Lenže, darčeky som balil sám a naponáhlo. Zabalil som aj tričko, balíček ostal pod stromčekom čakajúc na adresátku. Tá bola taká unesená, že sme na ňu nezabudli, že sme o pár dní všetci dostali rôznu kozmetiku.
O to viac sme užasli, keď sme sa dozvedeli, čo v tom darčeku naozaj bolo. Jedno mnohokrát vyprané tričko s logom Dunajského maratónu, kde sme robili občerstvovaciu stanicu. Z istého pohľadu priam handra, ale pre ňu to znamenalo, že sme na ňu mysleli!
Samozrejme, záleží aj na obdarovanom. Niekto môže dostať čokoľvek a bude sa na to krivo pozerať. Inému stačí aj drobnosť a nájde si v tom niečo, čo ho poteší. Osobne sa môžem pochváliť, že okolo seba mám väčšinou ľudí s kategórie b) 🙂
Maminka mi sundává bačkúrky
Využitie notoricky známeho citátu v nadpise nie je originálne. Lenže časom som si zvykol na to, že v reálnom živote sa odhohrávajú aj tie najväčšie scenáristické nezmysly. Resp. niekedy aj to, čo by si nikto nedovolil nafilmovať.
Tentoraz sa nám našťastie nič prevratné nepodarilo. Ale nechtiac sme otestovali, aký je Kuko samostatný. S rastúcou zimou vonku sa nepriamo úmerne predlžuje čas potrebný na prípravy. Zohnať dieťa, obliecť, zase ho zohnať, doobliekať, prebaliť druhé dieťa, znova obliecť prvé – klasika.
Kukinka sme motivovali, že pôjde otvoriť garážovú bránu, takže nakoniec už otváral dvere ako prvý. Doobliekali sme sa aj my, pobrali batožinu, otvárame dvere … a Kuko hovorí: "Kamilko nemá topánoky".
Scéna: krpec zakuklený v kočíku, rodičia naobliekaní, tašky v rukách, Kuko v bunde, čapici…. bosý. Fantastické je, že sa ozval! Po doterajších skúsenostiach, keď sme ho niekedy museli takmer priviazať, aby si ich obul, je to veľká satisfakci 🙂 Pomaly mu začneme pripravovať prihlášku na vysokú…
Okrem toho som už takmer úplne presvedčený, že tie scenáre si autori prepisujú z denníkov!
Nočné zápisky
Skôr by som to mal upresniť na ranné. Je krátko po druhej, za oknami jesenná romantika. Jemná hmla a v nej pouličné lampy. Nepočuť ani sanitky ani trolejbusy. Pozoruhodne nepočuť ani deti J Kuko zaspal v pohode a ja s ním (takže už mám nadspaté!). Zato Emílio mal dnes problém s večerom. Celý deň pospával. Ale večer sa stále dožadoval „prirodzeného“ dudlíka stále dookola. Zrejme následky nedovyvinutého tráviaceho traktu. V preklade: asi ho bolelo bruško. Našťastie alternatíva „tatino“ fungovala, chvíľu som ho ponosil a nakoniec uložil do ležadla. Občas trochu zjojkol, tak som si povedal, že počkám – a čakám doteraz J
Využívajúc lampičku na notebooku potme brázdim po webe a aktualizujem si znalosti o web stránkach (áno, nielen windowsy treba aktualizovať, ale aj technológie za týmito stránkami). Aj by som dal zopár ďalších fotiek na web, ale nechcel som ísť vedľa budiť dospávajúcu mamu… A hovorím si, že pomaly by som mal ísť spať aj ja a prestať sa tešiť z toho, že som presvedčil Word 2007, aby fungoval ako editor pre blog (wordpress = tento denník). Dobrú noc!
Emil Slimák
[thumb:5962:l]
Parametre:
- 21. október 11:19
- 3450 g
- 49 cm
Ďalší obdivuhodný výkon bez akéhokoľvek uľahčovania. Myslím tým Ľubku 🙂 Prirovnanie k výstupu na vrchol resp. maratónu nie je ďaleko od pravdy. Bežne sa maratón behá okolo dvoch – troch hodín, to celkom pasuje. Na Kramáre sme vyrazili po siedmej a prišli, no, zhruba po siedmej. Veď je to päť minút. Pekná slnečná nedeľa. Vhodné opakovanie .-) Minule to bola tiež nedeľa, lenže o niečo skôr, o pol tretej. Niektoré okolnosti našťastie ostali – prázna pôrodná sála. Prisahám, neobjednával som to!
Po ôsmej sa objavil doc. Rusnák a harmonogram mohol začať. Spomínam ho preto, lebo ma príjemne prekvapil. Najmä informovaním o všetkých krokoch. Nebudem to naťahovať, ani celý proces sa na našťastie nenaťahoval. Od začiatku reálnych kontrakcií okolo pol desiatej do pol dvanástej je to práve ten špičkový maratón 🙂
Ľubka aj krpec to zvládli bravúrne, na jedno zatlačenie. Hneď sa ozval, ale na druhej strane bol zase o dosť tichší ako Kuko počas nasledujúcich dvoch hodín. Hneď sa prisal, dudkoš jeden. Našťastie všetko vyzerá byť ok, je chlp menší ako Kuko a rozhodne svojský.
Stretnutie Kamil-Emil bolo úplne v pohode, po všetkých príhodách som očakával oveľa horší priebeh návštevy v pôrodnici. „Braček je bábätko“ – a následne sa viac venoval výťahom, akoby mal hysteričiť kvôli mame. Rovnako v pohode sme sa vybrali aj domov. Tak, teraz už len príprava spoločného spolunažívania 🙂
Cena Mateja Bela = Juliana Szolnokiová!
V prvom rade trochu teórie:
Cenu Mateja Bela udeľuje Literárny fond každoročne za vedecký alebo odborný preklad. Bližšie pozri MK alebo http://www.litfond.sk/ceny/casop1.htm.
A práve pri príležitosti tohtoročného vyhodnotenia by som si rád dovolil upozorniť na fakt, že bol ocenený preklad diela László Bitó: Kniha o dobrej smrti. Eutélia, eutanázia.
A v tomto momente si dovolím pripomenúť, že laurelátka je nielen vynikajúca prekladateľka, ale aj neobyčajný človek plný pozitívnej energie. Je to moja mama .-) Gratulujeme!!
pár slov z udeľovania:
cena Mateja Bela v kategórii spoločenských vied
Zdôvodnenie:
Tematika tohto diela svetoznámeho lekára, ktorá sa týka každého z nás, je na našom trhu úplnou novinkou. Postoj k smrti, a najmä okolnosti, za akých ľudia odchádzajú zo sveta, problematiku eutélie i eutanázie umocňuje aj vynikajúci preklad. Hoci je primárne určený širšej odbornej verejnosti, nepochybne osloví aj laického čitateľa. Slovenský text je plný neobyčajne citlivo riešených pasáži, čo je veľmi dôležité, lebo necitlivá formulácia by mohla vyvolať priam až averziu voči autorovým novátorským myšlienkam či postojom. Preklad je obdivuhodne empatický aj pre ťažko chorého inteligentného pacienta, lebo ho zbavuje strachu z utrpenia či ponižovania v stave ťažkej choroby. Najťažší oriešok prekladateľskej práce pri takej odlišnej vetnej skladbe, aká je v oboch jazykoch, zvládla prekladateľka na jednotku. Hoci autor má trocha konzervatívny jazyk – pretože žil dlho v emigrácii -, prekladateľka ho pretlmočila do slovenčiny tak, až vôbec necítiť, že ide o preklad. Pritom tam, kde sa to žiada, správne používa aj knižný štýl. Na množstvo nových pojmov, ktoré v slovenčine ešte nie sú kodifikované, prekladateľka našla vždy adekvátne a zrozumiteľné riešenie. V knihe je veľa príkladov vynachádzavosti prekladateľky, tvorivých riešení i v najťažších prípadoch, čo čitateľ celkom iste ocení.
XXXXX = L
XXXXX = L
Aspon v rimskom pocitani. Je patdesiat vela alebo malo? Ze coho? Rokov predsa. Ani to nestaci? Cakat patdesiat rokov na splatenie hypoteky je napriklad pomerne dost. Ak nie ste privatizer, ani vam ju nikto taku dlhu neda. Mat patdesiat a este patdesiat rokov pred sebou je zase slusna vyhliadka. I ked, povedzme si uprimne, treba mat k tomu este stastie a mat sancu si tu aj uvedomovat a uzit si to.
Nechcel som dokazat, ako je vsetko relativne, este aj tato fraza sa zrelativizovala bez priblizenia sa k rychlosti svetla. Chcel by som touto cestou poblahozelat tete Zuzke a strykovi Dusanovi k ich famoznemu vyrociu svadby. Patdesiatemu, aby nedoslo k omylu. Nakolko som zenaty pat rokov, nejdem si uzurpovat pravo to hodnotit. Nie som uz ani taky mlady, aby som mal pocit, ze sa mozem kvalifikovane vyjadrit k vsetkemu. Obdivujem ich a gratulujem k zvladnutiu vsetkych nastrah a kompromisov, ktore su pre inych neprekonatelne aj po ovela kratsom case.
Verim, ze oslavime aj najblizsie okruhle vyrocie (z mojho pohladu – 64 = 2 na 6 :-)) v prijemnej slimakovskej atmosfere, ktora odjakziva dychala z utulnych priestorov na Kosickej!
Tolko strucny pozdrav z juhu, vela zdravia!!
Tipica Cucina Romana
Nebudem sa pytat, kto pozna Taliansku kuchynu. Aj na Slovensku je asi viac pizzerii ako miest s bryndzovymi haluskami. O to zaujimavejsie je spoznat ju priamo pri Talianoch, nie cez kucharske knihy. Domaci radi varia a radi jedia. Lenze napriek ocakavaniam z juznych krajin, surovu zeleninu tu jeme prakticky len my. A to sa na nas este vyvalene pozeraju, ako to, ze tehotna je nieco take! U nich to nejedavaju, boja sa toxoplazmozy. My sa snazime zeleninu a ovocie umyvat…
Zazitok bol sledovat dnes v parku Zoomarine hufy skolakov. Prisli na vylety organizovane skolami, aby si pozreli predstavenia so zvieratami – delfiny, tulene, papagaje… Okolo dvanastej sa vsetci vyhrnuli na obedy. Prvykrat som videl za tento tyzden jest niekoho obed o takomto case. Ich pridely sa napadne podobali na dokumentarny serial Jamieho Oliviera o strave v britskych skolach. Hranolky, vyprazene maso a pohar s Coca Colou… Inak tam podavali aj lassane, mozzarellu, pripadne grilovane maso – co si mam odskusane ako beznu stravu tunajsich vecer doma.
Podla bulvarnej tlace su Taliani na prvom mieste, co sa tyka obezity v Europe. Cital som to cestou sem a velmi mi to nezapadalo do mojho obrazu o nich po piatich navstevach. Ked som videl, co je mlada generacia, prestal som sa cudovat…
Cakame na objednanu pizzu 🙂
Rychly pozdrav z pomaleho Talianska
Resp. z pomaleho internetu v Taliansku. V miestnej farme uprostred pola to je o nieco pomalsie, ako kablovy modem doma v Blave. Na pisanie to je v pohode, na upload fotiek budem musiet najst alternativnu cestu.
Dufam, ze to nebude treba na cestu domov. Den potom, ako sme prileteli na letisku v Rime vypukol strajk a par letov zrusili. Pritom cely let trval hodinu a 10 minut, pri priaznivom vetre 🙂
Tazko pisat o prekvapeniach, nakolko sme v Latine uz siesty (!) krat, ked zapocitam aj dva kratke vylety na svadby. Co je novinka je Kuko, ktory je tu s nami prvykrat. A my zistujeme nekompatibilitu jeho biorytmu s miestnymi pomermi. Tyka sa to jedla, zohnat obed resp. veceru v case, kedy este nespi nie je jednoduche… Rovnako Sara, stvorrocna dcerka kamosky, chodi spavat pred polnocou, co je oproti Kamilovej 8 hodine naozaj mimo. Z miestneho pohladu poobede zacina niekedy o 17, na piknik sa vyraza o 18:33 (to ako v tomto okamihu, ked dopisem) a vecera sa vari po pol siedmej.
Este dodatok – bez repelentu sem radsej nechodte! :-))
Čo je to? Počítač!
Poviete si, o čom to zase píšem? Počítače? Jasné, všade naokolo, veď ich používam každý deň aj noc. A práve o to ide. Kamil je už od prvých mesiacov fascinovaný všetkými tlačidlami, vypínačmi, regulátormi, svetielkami a podobnými, aj mne sympatickými :-), drobnosťami. Dokonca jedno z prvých slov, ktoré sa dali jednoznačne identifikovať, bolo „šťuk“ – naučila ho moja mama a odvtedy u nás týmto pokynom začína Las Vegas, alebo inak povedané, všetky svetlá zapnite sa.
Touto drobnou odbočkou som sa dostal k ústrednej téme, ktorou nie sú počítače (ách, nuda, ja viem), ale Kukove lingvistické výkony! Pravdu povediac, my od neho očakávame glosovanie a komentáre neskôr. Prečo? Opýtali sme sa, ako sme na tom boli my 🙂 Ale šťuk štuk prišlo pomerne skoro, motivácia obsluhovať vypínače bola prisilná. Je to ako s jeho chodením, tiež mu to nedalo, kým sa nenaučil cupitať, ešte lepšie vyliezať na podobločnicu, televízor a podobne. Späť k slovnej zásobe. Aktuálnym výrokom č. 1 je „čo je to?“ s neodmysliteľným prstíkom ukazujúcim na hocičo okolo.
Teraz sa zamyslite, ktorý prístroj v okolí má veľa tlačidiel, plno blikajúcich svetielok a farebné divy behajúce po ploche? Správne, notebook celkom zapadá do tejto definície, takže nečudo, že Kuko často príde aj cez celý byt s naliehavým „ee ee“ a ťahajúcim ma k čiernej skrinke. Chce ju otvoriť a zatiaľ mu robí zámok problém. Už si na to doniesol aj kľúče od bytu, ale nefungovali… Klávesnica ho fascinuje, ale prstom po touchpade sa mu veľmi chodiť nechcelo – radšej má sýtočervený trackpoint.
Keď sa dali dokopy tieto koníčky, bolo menej prekvapivé, keď dnes vyrukoval Kuko na Ľubku s tým, že zopakoval po nej slovo „počítač“, teda okrem toho č na konci. Zapáčilo sa mu to tak, že si ho brlal ešte aj večer vo vani… 😉 Dúfam, že sa na mňa tým pádom nebudete pozerať ako na blázna, ktorý ako prvé slová drví dieťa práve toto….!!