Všetko najlepšie k 2^6-4!
Pre menej zbehlých v operátoroch – dokopy to dáva 60… A nakoľko máme na rukách desať prstov a egyptské šesťdesiatkové kopy sa ujali iba v počítaní času, je to číslo významné. I keď číslo samo o sebe povie minimum. Vôbec nevypovedá o človeku ako takom, len to, že sa mu podarilo sa ho dočkať. Ale akým spôsobom, čo všetko musel preskákať, s čím sa vysporiadať, ako to zvládol a tým pádom zvládajú aj ľudia jeho – to všetko vyžaduje ďalší opis.
Ten by som chcel raz zvládnuť, ale zistil som, že to vôbec nie je jednoduché. Sú experti, ktorí vedia píšu o rodine, o vysporiadaní sa s rodičmi (-> kniha pamätí, Nádas, preklad: Juliana Szolnokiová). Ja som sa až tak ďaleko zatiaľ nedopracoval, lebo mám stále pocit, že to musím spraviť poriadne, keď to už publikujem. A zatiaľ sa mi darí pripravovať, ale nie produkovať.
Pod prípravu počítam aj napr. skenovanie historických diákov a fotiek. Oproti dnešnému digitálnemu svetu ich je pomerne zvládnuteľné množstvo, hoci musím uznať, že tatino (aj s mamou) dokumentovali by som povedal nadštandardne. Zatiaľ som skončil pri čísle 2700 a ešte zďaleka nie je koniec.
Ale už som pomaly pri konci príspevku a stále chýba pointa. Nepodliehajte panike, bude. Teda je: všetko najlepšie, mama, k Tvojej šesťdesiatke! Pokojne sa popritom priznám aj k egoizmu: verím, že Ti životné odhodlanie, dobrá nálada, energia a náboj vydržia aj naďalej, stále z nich aj my všetci čerpáme, hoci by to na prvý pohľad malo byť presne naopak… 🙂 Ešte raz, všetko najlepšie, dostatok šťastia a optimizmu (nielen v podvedomí)!
[thumb:3262:l]
skladam klobuk, pred celou rodinou. Nech vas navzdy sprevadza zdravie a pohoda, aby ste si mohli vychutnavat tie spolocne chvile…vy ste jednoducho nadherni!
dakujem za inspiraciu
Dušino, veľmi pekne Ti ďakujem za vinš a uznanie – narodeninová akcia ma ohromne potešila, dokonca priam vzala za city, ako vieš… Ďakujem Ľubke za tú tortu – a za všeličo iné :-)))
Aby som nepodľahla sentimentu, dodám poznámku: myslím si, že odvahu do života musia dávať rodičia deťom. Prišla som na to postupne, predovšetkým praxou, lebo nech je to dnes akokoľvek neuveriteľné, ja som sa životnej odvahe naučila od starej mamy – dokonca až tak, že som si to aj uvedomovala. Možno preto ma tak negatívne zasahuje jej terajšia – ani neviem čo, to, čo nazývam jajkaním. Ale na druhej strane práve vďaka tomu som si musela premyslieť, čo vlastne chcem od svojej bezmála storočnej matky – zaujímalo ma to hlavne preto, lebo som na pomedzí: medzi matkou a vlastnými deťmi, takže som vychádzala z toho, že to, čo chcem ja od svojej matky, pravdepodobne budú chcieť aj moje deti odo mňa – a prišla som na to!! Chcem, aby ma matka „videla“ a „uznala“ – to neznamená vychvaľovanie alebo čo, len taký normálny ľudský záujem – na čo zrejme rodičia od samého hrozného úsilia, aby tie deti „vychovali, ako treba“, zabúdajú. Z toho pramení všetka tá frustrácia, keď deti majú pocit, že nikdy nič neurobia dosť dobre, pretože rodič komentuje len to, čo nie je v poriadku. A rodiča si zasa myslia, že veď tak strašne milujú tie deti, tak kde je chyba! samozrejme, v deťoch, lebo sú také nevďačné a pod.
Keď už takto špiritizujem – niet nad humor!! Väčšina vecí nie je taká smrteľne dôležitá – dokonca ani tie dôležité veci zväčša nie sú samy osebe až také dôležité. Sme tu každý za seba a môžeme si dovoliť, aby sme s dobroprajným či akým záujmom komunikovali so svojimi blížnymi. Viem, viem, nie je také jednoduché, ale je to MOŽNÉ.
A ešte na záver: naskenovať tú kopu fotiek a diákov – to je neuveriteľná práca!!! Ohromné, že ste sa na to dali. Super!!
:-)))))))))))))
mm
Áno, tak ako som to už vyjadrila Julke pri mojom udelení zlatej medaily za lásku k deťom
a k životu ako takom. Musím sa opakovať, pretože je to skutočne pravda a chcem to zdôrazniť, že sa hlboko skláňam nad jej životným odhodlaním, energiou a vľúdnosťou, ktorú šíri okolo seba.
Má naozaj veľký dar empatie, pre ktorý si ju obľúbi každý, s kým príde do styku a v takomto duchu vychovala aj Vás – svojich dvoch synov Tomáša a Dušana. Dnes sú z Vás obidvoch osobnosti, o ktoré sa možno oprieť.
Pre mňa je Julka vzácna aj tým, ako za vlastnú prijala aj moju dcéru Ľubicu, ktorá
práve v Tebe, Dušan, našla životnú oporu, bezpečnosť, spolupatričnosť a lásku – ktorú každá žena potrebuje.
Moje veľké poďakovanie patrí teda Vám obom, za nezištnú lásku a starostlivosť, silu a odolnosť.
Želám Julke ešte raz z celého srdca, aby sa v pohode dlho tešila zo všetkých, ktorí sa tešíme s ňou, aby jej to stále písalo a prekladalo a aby (nielen na bicykli) zvládla ešte veľa kilometrov života.
Nech sa spoločne dlho môžeme tešiť aj z nášho krásneho vnúčika Kamilka.
A preto volám VIVAT JULKA – VIVAT JULIANA!!!
Ľ.