Zase sa priblížil výplatný termín a s ním aj ďalší Kukov mesiac. Na konci toho s poradovým číslom štyri sme v domácich podmienkach namerali plus mínus osem kíl živej, nezabalenej váhy. S plnou plienkou, najmä s „týždňovou“, to bude pokojne aj viac. Týždňová znamená približný interval, na ktorý si prestavil veľkú potrebu. Tá ale stojí za to…
Aj v iných smeroch nám krpec dozrieva. Sedieť už vie chvíľku aj sám, ale najradšej by sa rovno postavil. Podstatne lepšie znáša aj prácu s bruchom, ako je odgrgávanie, prípadne vracajúce sa mliečko. Zďaleka ho to nerozhádže tak, ako zo začiatku. Všetko vníma ako špongia, dokonca aj pri kojení – predtým ho od sosania neodradilo nič, dnes sa hneď obzerá, čo sa to deje navôkol.
Formy zaspávania sa príliš nemenia, cez deň zalomí a je tuhý – bez problémov ho oblečieme a prenesieme. Večer sa stáva úzkostlivejší a chodenie po špičkách je to najmenej, čo robíme, aby zaspal. Väčšinou je to kombinácia kojenia, skacakania na lopte, či hojdanie v autosedačke. Fakt je, že nakoniec vždy zaspí 🙂
Ako nám rastie, niektoré oblečenia sa už dostávajú do zásobníka na recykláciu… Pomaly už vyrastie aj z obľúbenej macíkovej kombinézy, ktorú sme preto využili na „pár“ (50…) záberov:
[thumb:3225:l]
Počas arktických dní sme ho von veľmi neťahali. Ale výstavu Slovakia Tour a pridruženú Cameru Slovakia sme si ujsť nedali – nakoniec sa aj oteplilo na prijateľných pár stupňov pod nulou. Výstavu zvládol spokojne v klokanke – nespal, ale sledoval, čo to ten tatino robí (degustuje, diskutuje… 🙂 ). Takmer sme sa ocitli aj v Markíze, ale nakoniec to vystrihli. Nič to, hviezdu z Teba spravíme nabudúce!
[thumb:3205:l][newline]
Na záver ešte jedna drobná matematická úvaha. Začalo to zamyslením, ako to asi bude vyzerať, keď sa bude Kamil pýtať na nejakú večernú diskotéku. Na prvý pohľad možno predčasné, ale radšej byť pripravený, no nie? A práve pri hľadaní odpovede, sa objavuje spomínaná (nie vysoká) matematika. Miera strachu o niekoho blízkeho je priamo úmerná intenzite únavy, ale zároveň nepriamo úmerná množstvu informácií. Drobný preklad na ujasnenie: pozorujem na sebe, že čím som unavenejší, najmä z duševnej práce, tým viac ma mátajú chmúrne predstavy. Automaticky si z niekoľkých možných variant vyberiem tú najmenej príťažlivú. Stáva sa pre mňa čoraz reálnejšou, dejú sa katastrofy, nastávajú problémy, a nakoniec som ešte aj ja ten zlý. Príjemné je, že stačí si ísť ľahnúť a ráno je to zvyčajne oveľa lepšie. A k tomuto sa pridáva druhá zložka. Nazval by som ju informačnou depriváciou. Klasický príklad (všetci asi poznajú): „keď prídeš, tak mi zavolaj“. Nič nemôže byť horšie, ak sa druhá strana neozve. V tomto momente musím vyzdvihnúť praktický postoj mojej mamy, ktorá nám väčšinou nakázala, aby sme sa ozvali, iba ak sa niečo stane. Lebo fakt je, že napriek dnešným technológiam, vždy môže byť problém aj v spojení. V tom lepšom prípade. Ale pocit bezradnosti to nevylepší.
Takže ako nad tým rozmýšľam, chcem vôbec, aby mal Kuko telefón? 🙂 Čo keď mi ho nezodvihne, nebude lepšie, ak ho nebude mať vôbec? Lepšie nemať možnosť sa dovolať, ako sa nedovolať… Ja viem, viem, akademická debata. Ťažko mi dá na výber, či mu dať mobil alebo nie… Ale kým ešte len mumle „mamama“, tak sa nad vari tým môžem zamyslieť?
Rozlial sa po mne pocit blaha, keď som prečítala Dušov komentár o mobile a Kukovi a tak. Predsa len sa darí občas preniesť na potomkov nejaké tie životné múdrosti, alebo aspoň skúsenosti. A tak vzniká rodinná tradícia. Pekná vec, hrozná vec – podľa toho, čoho je v nej viac. Preto vôôbec nie je predčasné premýšľať o mobile a komunikácii, hoci je potomok ešte plienkatý. Dobré je mať zopár základných projektov, lebo to ostatné sa už okolo nich akosi zoskupí a sformuje. Mne sa napríklad len tak z ničoho nič vynorila v hlave myšlienka (práve som „vychovávala“ cca 12-ročného Toma, teda dohovárala som mu kvôli niečomu): Čo vlastne chcem – ale naozaj?? A vzápätí som si odpovedala. Chcem, aby sme aj o dvadsať rokov boli v takom vzťahu, že sa budeme spolu rozprávať. Takto spätne môžem povedať, že mi ten nápad zmenil život – pateticky povedané – a myslím si, že to bol jeden z najlepších nápadov môjho života. Ponaučenie: treba o veciach premýšľať – najlepšie v situácii, keď je to ešte len abstrakcia, ale „na ostro“ to ide ľahšie, ak má človek nejaké nápady na sklade.
Veľa príjemného premýšľania!!!
:-)))
mm
myslim, ze strach (v rozumnej miere) o blizkeho cloveka je – mal by byt – prirodzenou sucastou kazdeho naozaj hodnotneho medziludskeho vztahu – ci uz rodicovskeho, surodeneckeho, manzelskeho, partnerskeho alebo i tych nasich – priatelskych. A ak by tam nebol, asi by nebolo vsetko v najlepsom poriadku. Vlastne si myslim, ze kvalita vztahov sa moze merat hlbkou zaujmu/a mierou skutocnych obav o toho druheho. Paradoxne, uvedomujeme si to vacsinou naozaj az vtedy, ked nam ta druha strana nezodvihne telefon..A napokon – ten mobil uz potom az taky dolezity nie je. Vsak my ako decka sme vyrastali v ere bez mobilov a rodicia sa o nas bali rovnako..tak, ako i my ako decka o nich..dakujem za inspiraciu a krasne myslienky, prajem vsetkym pisatelom i citatelom, aby sa ta druha strana vzdy ozvala. Alebo je mozno lepsie necakat a urobit prvy krok?
prečítala som si Sýkorku – veď je to napokon zverejnené – a pri poslednej vete som… ani neviem čo. asi zarezonovala ako struna. presne to isté si myslím, ja tomu hovorím „prezumpcia neviny“ – teda, že urobím prvé (ústretové??) gesto, krok, náznak a zariadim sa podľa reakcie. Podľa úvah Rímskeho klubu až teraz začínajú vyrastať generácie, ktoré si môžu dovoliť tento „veľkorysý preddavok“ voči ostatným ľuďom, pretože sa už necítia bezprostredne ohrozené. Čo je nádejné do budocnosti – predpokladám, že dosť vzdialenej, lebo aj globalizácia urobí svoje (možno aj kontraproduktívne) – ale ako idea je to rozhodne niečo veľmi pozitívne
:-)))