Už prípravy na túto akciu predznamenali jej ďalší priebeh. Ale to sme netušili ani po Chachovom emaili, kde našu intenzívnu konverzáciu zhodnotil pamätným výrokom „to je už ako v našej cestovke“. Len heslovite:
- Pôvodný zámer, potvrdený a zaplatený, ísť na víkend zo Zázrivej stroskotal tri dni pred odchodom na -20 stupňoch a neschopnosti miestnych vodovodných trubiek zvládnuť túto radostnú správu.
- Vďaka inciatíve najmä neúnavnej Sýkorky, sme sa po tone emailov dohodli, že sa vyberieme do Krpáčova.
- V Krpáčove bolo aj minule fajn, len som tam stratil hodinky, tak som to celé zakončil tým, že ich aspoň nájdem 🙂
- V stredu mi prebehla čierna mačka cez cestu (pobavilo ma to, pri Šatanovi som už odolný).
- Piatok trinásteho sme vyrážali na cestu…
Poznámka pre zlomyseľných – nič sa nestalo. Všetci, čo sme v ten deň vyrazili, sme aj napriek hmle a slušným mrazom, dorazili na miesto určenia. Nám sa podarilo dokonca aj Kuka povoziť na sánkach. Zo začiatku to bral trochu nervózne a mal rôzne komentáre. Nakoľko som mu nerozumel, tak som len ťahal a ťahal… až zaspal… Čakanie na zvyšok piatočnej posádky sme si krátili tým, že som púšťal rôzne populárne melódie, v snahe nachytať Jane Rose na nejakej, ktorú nepozná. Z tých 500 by som to zhrnul pod jeden titul – Atomic Keaton. Zvyšok poznala 🙂
V sobotu nás privítalo príjemné slniečko, ktoré otupilo aj našu pozornosť voči teplote vonku. Kto by sa jej bál, keď auto ukazovalo +1 v tieni? Tak sme sa nabalili a vyrazili do Mýta. Už cestou dole však začalo prituhovať, pri požičovni lyží, kde sme niektorých chvíľu dovybavovali, bolo -14. Nás, mestské padavky, to začalo trochu strašiť, najmä pri pohľade na počet Kukových vrstiev, ktorý nedosahoval ani desiatku. A keby len to, pri vybaľovaní na parkovisku sme nevedeli nájsť jeho rukavicu. Tak som sa otočil a letel naspäť do obchodu. Kde samozrejme nebola, ani nemohla, nakoniec sme ju našli v aute.
V Mýte sa lyžovalo výborne, len na to došlo už dosť ľudí, takže zo začiatku sa čakalo aj desať minúť na vleku. Všetko bolo fajn, niečo som aj nafotil, natočil, dieťaťu sa v tom mraze (už ľudskejších -7) darilo výborne. Celý natešený som dolyžoval medzi poslednými a vybral sa do koliby po zvyšok. A tam som pri pohľade na kočík zmeravel a spýtal sa: kde máme foťák? Lepšie povedané, celú tašku s foťákom aj kamerou.
Od momentu nechápavých pohľadov ostatných, som sa s nimi aj rozlúčil. Keď som si predstavil, že taška sa nejakým záhadným spôsobom dostala preč z kočíka, ktorý bol stále strážený, a nie je tam aspoň 2 hodiny… neveril som, že by sa mohla niekde objaviť. S hlavou plnou budhistických myšlienok (neviazať sa na materiálne statky a tak.) som sa išiel pozrieť na miesto činu. Popýtal som sa v okolitých stánkoch s pocitom, že som nesmierny idiot. Ja, čo nikdy nenechám notebook či foťák ani v kufri auta na desať minút, nezabezpečím tašku s foťákom v kočíku. A pritom všetky ostatné tam ostali. Maník z horskej služby na nás len smutne pozrel a pripomenul, že nie všetci sa tam chodia rekreovať.
Večer tým pádom dostal kyslastý nádych. A to sme pri tom intenzívne pracovali aj na príprave programu, nakoľko sme potrebovali zabezpečiť slávnostné finálne superstar. Správne tipujete, niekto, tentoraz Jane Rose, mala narodeniny. Prípravy nakoniec slávili úspech. Len Veronika V, tentoraz ako Adela, a ja ako Pi(y?)co, sme sa museli zaobísť bez kamery. A unikátne vystúpenia všetkých zúčastnených si odnášame v našich hlavách 🙁 Inak ďakujem všetkým za podporu a dobrú náladu!
Prišlo neutešené ráno, ku ktorému sa pridal nepokojný Kukov spánok, zvyšky alkoholovej otravy v hlave a tik, keď som chcel vybrať foťák pri dobrom svetle… Lenže ešte nebol koniec. Pri prehadzovaní Tomášovho boxu na lyže z nášho na ich citróna, som z čista jasna našiel moje hodinky spred roka!! Dokonca išli – a presne (odporúčam firmu Casio…). Prežili v boxe rok a nejaké tie mrazy do -15.
Viem, že hodinky nie sú bohvieaká náplasť za stratu zvyšnej techniky, ale musíte uznať, že takáto zhoda okolností zodvihne náladu! Všetkých pochopiteľne napadlo, že o rok hádam nájdeme aj kameru a foťák. My sme sa vybrali smerom do Trnavy, ale zvyšok ešte išiel lyžovať do Mýta.
Kúsok pred Zlatými Moravcami mi zavolala Andrea. Ani sa jej to nepodarilo na prvý pokus (dať ma na hlasný odposluch) – to už som začal niečo tušiť. Správne! Našli tašku – aj s kamerou aj s foťákom!!! Lepšie povedané, Sýkorka sa nevzdala a po obehaní všetkých lokalít sa vybrala nakoniec ešte aj za vlekármi. A tí ju mali. Týmto by som chcel vysloviť verejné uznanie za ich prístup a čestnosť – zaväzujem sa, že budem tento príklad šíriť ďalej! V neposlednom rade skladám klobúk pre Sýkorkou, ktorá sa jednoducho nevzdala ako ja a zašla aj do tých najvzdialenejších dverí!
Morálne ponaučenie je zrejmé – nestrácajme vieru v slušných ľudí a zabudnime na štatistiku v bulvári a médiach. A drobná rada na záver: dajte si kartičku s kontaktom na seba do každej batožiny…
Toto sú hrdinovia – nálezcovia: [thumb:3150:l]
A kúsok prírody: [thumb:3158:l]