alebo ako sme zase naháňali Rada a, ehm, nedobehli…
Janka sa ani po neúspešnej nedeli, kedy nestihla Rada o 45 min nevzdala a zorganizovala aj tréning počas štátneho sviatku. Keď už aj vierozvestci išli pešo, prečo by sme sa my nešli previezť. Aby to náhodou nedopadlo ako v nedeľu, stretávali sme sa na konečnej (tej pravej konečnej) autobusu na železnej už o ôsmej. Opakujem, o ôsmej hodine rannej…
Šliapalo sa skvelo, ani noha, ideálne počasie, viac sme si nemohli ani priať. Keďže nám to išlo perfektne, dorazili sme k chate o pol desiatej. To ešte ani nemali otvorené. Len mládež voľne porozhadzovaná po okolí sa kotúľala zo stanov, aút a podobne… Koniec školského roka ako sa patrí – len my sme nemali tie autá.
Už sme si aj fandili, že sme Rada dobehli, lepšie povedané, predbehli. Ale ako sa nakoniec ukázalo, on už bol na ceste späť! Bez komentára, nabudúce ideme o 6 a ešte mu to aj pripomenieme SMSkou.
Na druhej strane na Cementárke bolo fajn, pod dekou, na mäkkých kresielkach (klasický model, naposledy som ho stretol na civilke, MZV v Inchebe, ale o tom niekedy inokedy). Občerstvení fyzicky aj duševne, to najmä ezoterickými časopismi, sme si to odtiahli späť aj s jednou fotopauzou a zberom poľných kvietkov: